Ужгородський національний університет
кафедра словацької філології
вул. Університетська, 14, 88000, Ужгород, Україна
тел. (0038 0312) 64 37 45
e-mail: jdzoganik@gmail.com; sveta.pakhomova@gmail.com
Príspevok je venovaný rozvoju slovensko-ukrajinských literárnych vzťahov na prelome
20. a 21. storočia. Hodnotí sa v ňom stav prekladateľskej činnosti v oblasti umeleckej literatúry,
analyzuje sa práca vydavateľstiev, podáva sa prehľad medzinárodných vedeckých konferencií a odborných publikácií. Pozornosť autorov sa sústreďuje na analýzu konkrétnych
výsledkov, ktoré sa dotýkajú predovšetkým prešovsko-užhorodského kultúrneho prostredia.
Kľúčové slová: slovensko-ukrajinské literárne vzťahy, umelecký preklad, 20.–21. storočie, ukrajinská literatúra na Slovensku.
Стаття присвячена розвитку словацько-українських літературних взаємин на
зламі ХХ–ХХІ ст. У ній дано оцінку стану перекладацької діяльності у сфері ху-
дожньої літератури, проаналізовано роботу видавництв, зроблено огляд міжна-
родних наукових конференцій та наукових видань. Увагу авторів засереджено на
аналізі конкретних здобутків, що стосуються передусім пряшівсько-ужгородського
культурного середовища.
Ключові слова: словацько-українські літературні взаємини, художній пере-
клад, ХХ–ХХІ століття, українська література Словаччини.
Vychádzajúc zo vzácnosti okamihu a výnimočnosti situácie, v ktorej tento zborník vzniká
(osemdesiatiny profesora Volodymyra Motorného), vypožičali sme si pomenovanie nášho
príspevku (pomocou parafrázy a užšieho významového rámca) z nedávneho podujatia, ktorým
si ľvovskí kolegovia pripomenuli 15. výročie slovakistiky na Ľvovskej národnej univerzite
Ivana Franka
1
. Meno vzácneho jubilanta je s ňou neodmysliteľne späté aspoň tak silno, ako
s rozvojom ukrajinsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov posledného polstoročia.
Ak prijmeme za východiskový obligátny pohľad na literárne vzťahy, napríklad ten, že ide
o dispozíciu literatúr zabezpečovať príjem originálu cez preklad a výpožičky, o vzájomné pô-
sobenie stimulované žánrovo-štýlovými vplyvmi, migráciou sujetov a vzájomne pôsobiacimi
ústretovými prúdmi, ktoré vedú k obohateniu písomnosti ako otvoreného umeleckého systému
[12: 45], nesporne nájdeme veľa produktívnych väzieb medzi literatúrou slovenskou a ukrajinskou. Ide totiž o dva kontaktné kultúrno-spoločenské fenomény, ktoré sa už niekoľko storočí
vzájomne – synchrónne i diachrónne – pozorujú, invenčne dopĺňajú, hodnotovo stimulujú
2
.
_______________________
1
Ide o konferenciu Slovakistika na prelome storočí, ktorá sa konala v dňoch 15.–17. októbra 2008 na pôde
Katedry slovanských jazykov ĽNU I. Franka.
2
Pozri napr. [17, 18, 1, 23, 25, 3].
© Jaroslav Džoganík, Svitlana Pachomovová, 2009Slovensko-ukrajinské literárne vzťahy na prelome storočí 67
Rozhliadajúc sa po súčasných slovensko-ukrajinských literárnych vzťahoch nemožno
nezájsť do roku 1989, pretože práve vtedy sa udiali dynamické spoločenské premeny radikálne
meniace spoločenské, politické, ekonomické i kultúrne podmienky života, diametrálne odlišné
od schém socialistických čias. Zo dňa na deň prestali platiť pravidlá inštitucionálnych vzťahov,
aj keď, celkom prirodzene a objektívne, objavujú sa inerciálne činy v podobe spoločných –
koncepčne premyslených a reprezentatívnych – vydaní. Ide najmä o antológie vydané spoloč-
nými užhorodsko-prešovskými silami
3
, ktoré po tomto chvályhodnom vzopätí začali prudko
ochabovať – až do takej miery, že v polovici deväťdesiatych rokov môžeme hovoriť len o individuálnych činoch jednotlivcov na oboch stranách spoločnej hranice. Nikdy ich však nebolo
tak málo, aby nás to oprávňovalo hovoriť o zániku vzájomnej medziliterárnej komunikácie.
Pozitívne je, že výmena umeleckých a kultúrnych hodnôt dokázala prejsť zo svojej latentnej
dispozície do definitívneho potvrdenia plnohodnotnej spolupráce.
Prirodzene, v príspevku si nedávame za cieľ obsiahnuť všetky jednotlivosti (články, knihy,
stretnutia, podujatia a pod.), obmedzíme sa na tie deje a činy, ktoré bolo možné “nebibliograficky” zaznamenať – vedecké, vydavateľské, reprezentačné, publikačné a iné. Narážame pri
tom na problémy v ich nedostatočnej syntetickej fixácii, pretože ani na Slovensku, ani na
Ukrajine niet jedinej monografie, ktorá by sa tejto oblasti exkluzívne venovala. Vari preto tak
“osviežujúco” pôsobí najnovšia kniha Ivana Jackanina Dialóg literatúr (2008), v ktorej autor
hodnotí ukrajinsko-slovenské a ukrajinsko-české kultúrne vzťahy od ševčenkovských čias po
súčasnosť. Objektívne kriticky, ale výsostne v súlade s vlastným videním a cítením sleduje
autenticitu umeleckého originálu a adekvátnosť jeho prekladu, objavne odkrýva veci doteraz
nepovšimnuté, nehodnotené. I. Jackanin za cudzí nepovažuje ani český literárny priestor, pozitívnou črtou knihy je predstavenie ukrajinských autorov českému čitateľovi a zároveň imanentná polemika s tým, ako je táto literatúra predstavená na Slovensku. O mnohom vypovedá
výpočet mien prekladaných ukrajinských autorov: T. Ševčenko, I. Franko, J. Malaňuk, V. Vynny-
čenko, M. Chvyľovyj, B. Lepkyj, H. Kosynka, A. Ľubčenko, B. Ihor-Antonyč, B. AntonenkoDavydovyč, V. Stus, O. Zabužko, J. Andruchovyč, P. Miďanka a iní.
Jackaninova práca je miestami oprávnenou kritikou tendencií k módnosti a dobovej exkluzívnosti výberu originálneho umeleckého objektu: podľa neho má preklad niesť vierohodné
posolstvo o inonárodnej kultúre a duchovnosti, vyjadrovať kultúrne odlišnosti, literárne špecifiká aj univerzálne hodnoty. Výstižne to pomenoval v recenzii českého Slovníka ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů, kde si všíma, že súčasnú ukrajinskú poéziu 80.–90. rokov
20. st. v slovníku reprezentujú Jurij Andruchovyč, heslo BU-BA-BU (literárne zoskupenie),
Oleksandr Irvanec, Viktor Neborak, skupina Nova deheneracija (Ivan Andrusiak, Stepan Prociuk,
Ivan Cyperďuk) [30: 31]. Vzápätí sugestívne pokračuje: “Якщо у словнику широко пред-
ставлена генерація “шістдесятників”, то створюється враження, що після них в україн-
ській поезії настала явна прогалина. А деж поділися поети 70-х років? Наприклад, В. Го-
лобородько, М. Воробйов, В. Кордун та інші. Є правдою, що суспільно-політична обста-
новка, зокрема у 70-ті роки, була несприятливою для творчих уподобань згадуваної гене-
рації поетів. Також створюється враження, ніби в сучасній українській прозі, крім імен
Ю. Андрухович та О. Забужко, немає імен і творів, які входили б у читацьку свідомість”.
Ivan Jackanin vo svojom dialógu s literatúrami presviedča, že napriek množstvu mien sa
bezpečne orientuje v stredoeurópskom kultúrnom prostredí, ovláda procesy prebiehajúce v ná-
rodných organizmoch i v nadnárodnej komunikácii. Inscenuje situácie vplývajúce na aktivity
tvorcov, zvýrazňuje nezastupiteľnú rolu osobností, ktoré zveľaďovali a v horších časoch
animovali prekladateľský život (Ľ. Feldek, D. Pavlyčko, E. Galajda, J. Andruchiv a iní).
_______________________
3
Tomuto problému sme venovali niekoľko príspevkov vo vedeckých zborníkoch, pozri aj príslušné časti: [31],
alebo [6: 31–32].68 Jaroslav DŽOGANÍK, Svitlana PACHOMOVOVÁ
Hodnoteniu súčasných slovensko-ukrajinských vzťahov v oblasti histórie, kultúry, literatúry,
vedy a vzdelávania sa venujú M. Nevrlý a M. Roman v štúdii Slovenská ukrajinistika v rokoch
2000–2005, ktorá vyšla v kamennom literárno-umeleckom a publicistickom časopise Spolku
ukrajinských spisovateľov na Slovensku Dukla [19]. Aj keď si autori v širokom zábere všímajú
ich historické, sociologické a geopolitické pozadie, zdôrazňujú váhu slovenskej ukrajinistiky,
viac ako polstoročie tvoriacej – okrem vedeckej, odborno-populárnej, študijnej a metodickej
spisby – nenahraditeľný prvok komunikácie medzi našimi národmi. Dopĺňame, že na oboch
stranách hranice je neprehliadnuteľný medzinárodný dosah diela Mikuláša Mušinku, karpatistické bádanie Heleny Rudlovčákovej a Ľubice Babotovej, literárne a kultúrno-spoločenské
iniciatívy Mikuláša Nevrlého, Michala Molnára a Michala Romana, publicistika Juraja Baču,
literárna tvorba a inštitucionálne aktivity Ivana Jackanina, etnografický výskum a múzejnícka
angažovanosť Miroslava Sopoligu, vzdelávacia misia prešovskej katedry ukrajinistiky, banskobystrická škola romantizmu Sergeja Makaru a Andreja Červeňáka a podobne.
K uvedenej dvojici prác môžeme priradiť monografiu J. Džoganíka Epické impresie (2006),
kde si autor okrem vývinových aspektov a hodnotovej orientácie súčasnej ukrajinskej prózy na
Slovensku všíma kontinuitu s veľkou ukrajinskou literatúrou a záslužnú prácu osobností
(R. Lubkivskyj, D. Pavlyčko, D. Fedaka, T. Lichtejová) pri jej popularizácii. Presviedča nás
faktom, že na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia prišli zo slovenskej i ukrajinskej
strany povzbudivé činy v podobe výberov krátkej prózy. V Slovenskom spisovateli vyšla
antológia Juraja Andričíka s príznačným názvom Korene (1990), v tom istom čase sa objavilo
spoločné prešovsko-užhorodské vydanie Karpatská dúha (1990) a do tretice aj kyjevské
Karpatské očarenie (1990) za spoluúčasti F. Kováča a M. Romana
4
. Všetky sú vyzbrojené
prenikavým sprievodným slovom zvonku (J. Andričík, O. Myšanyč, D. Pavlyčko), ktoré je
exkluzívnym doplnením kritických úvah domácich, teda prešovských autorov. Tento zásah
zvonku je mimoriadne vhodný a žiaduci, lebo vari najväčším problémom výskumu súčasnej
ukrajinskej prózy (a nielen jej) na Slovensku je nedôrazná prezentácia kritických postojov
mimo vlastného literárneho a kultúrneho prostredia. Nejde o akúsi “vnútornú” literárnu zále-
žitosť, ukrajinská literatúra na severovýchodnom Slovensku nespochybniteľne zasahuje do
oboch národných duchovných priestorov. Sledovanie jej smerovania a sprítomňovanie jej
výsledkov má byť kontinuálne, spôsobom alebo paralelou, ktorú formuluje Michal Roman
[24], korešpondujúc s našimi predchádzajúcimi slovami:
“У 80-х роках підвищився інтерес до пряшівської української літератури і на Ук-
раїні. З’являлися аналітичні та й інформативні статті в журналах, таких як “Вітчизна”,
“Жовтень”, “Прапор”, “Київ”, “Слово і час”, та уривки творів окремих авторів. Навіть
вийшли самостійні збірники “Відкритий дім” (Ужгород, 1982) і “Карпатська замана”.
Збірник творів українських письменників Чехословаччини (К., 1990. 384 с.). Коли пер-
ший збірник складався лише з поетичних творів, то у другий увійшли твори 36 авторів –
поетів і прозаїків, в тому числі й твори І. Яцканина з ґрунтовною передмовою поета та
великого шанувальника художнього слова наших авторів Д. Павличка.”
S pozitívnym výsledkom prišla aj ukrajinská literárna veda v podobe publikácie Romana
Kucharuka Prešovská vetva ukrajinskej prózy (2003), v ktorej autor analyzuje tvorbu Evy
Bissovej, Štefana Hanuščina, Vasiľa Daceja a Ivana Jackanina, teda prozaikov, ktorí sa od 80.
rokov minulého storočia najvýraznejšie presadili v uvedenom druhu tvorby [10]. Desaťročie
predtým vyšla na Ukrajine z pera M. Pojdovej monografia venovaná tvorbe najstaršieho
ukrajinského prozaika žijúceho na Slovensku Michala Šmajdu pod názvom Z národného
koreňa. Literárny portrét Michala Šmajdu (1995). Záslužnú prácu pri popularizácii literatúry
_______________________
4
Pre úplnosť treba dodať, že už predtým pripravil J. Andričík antológiu drobnej ukrajinskej prózy autorov
žijúcich v Československu Pod spoločným nebom (Košice 1979). V českom preklade vyšiel výber z poézie a prózy
ukrajinských spisovateľov východného Slovenska od roku 1945 Ráno pod Karpatami (Praha 1983).Slovensko-ukrajinské literárne vzťahy na prelome storočí 69
Rusínov-Ukrajincov na Ukrajine a pri preklade slovenskej poézie robí Dmytro Fedaka
početnými štúdiami a úvodným slovom (doslovom) k literárnym vydaniam. Z mladších autorov je v danom smere najaktívnejšia T. Lichtejová, ktorá svoju pozornosť sústreďuje na staršie
vývinové obdobia, prípadne na súčasnú literárnokritickú prax
5
. A tým sa výpočet rozsiahlej-
ších odborných prác uzatvára.
Venujme sa však tej súčasti slovensko-ukrajinských literárnych vzťahov, ktorá je najpresnejším meradlom ich úrovne – umeleckému prekladu ako intertextovému prenosu duchovných
hodnôt a kvalít jedného národa do národa druhého. Nezaujímajú nás ani tak problémy adekvátnosti umelecko-estetického ustrojenia nového textu, spôsob prekonávania jazykovej bariéry
(tá totiž u väčšiny prekladateľov neexistuje), informatívnej ekvivalentnosti či komunikačnej totožnosti, ale skôr nám ide o intenzitu a dynamiku samotného procesu. Jeho charakteristika v ostatných rokoch je nejednoznačná. Napríklad Juraj Kundrát [9] v roku 2002 síce optimisticky
tvrdil, že “za posledné desaťročie minulého a prvé roky nášho storočia sa na Slovensku značne
rozšírili ukrajinsko-slovenské a slovensko-ukrajinské preklady oficiálnych dokumentov, v prvom
rade textov zmlúv, dohôd, kontraktov, rodných, sobášnych krstných a úmrtných listov, rozvodových rozsudkov, potvrdení o vzdelaní, diplomov, pracovných knižiek, potvrdení o absolvovaní
základnej vojenskej služby a ukončení, resp. prerušení štúdia, potvrdení o nezamestnanosti, o
priznaní invalidného dôchodku, o mzde, o vyradení zo sovietskeho štátneho zväzku, o kúpe
auta alebo iného tovaru a podobne,” ale pri pohľade na knižnú produkciu sa jeho optimizmus
rýchlo stráca, keď dodáva, že “po roku 1989 sme sa zmohli len na tri knihy prekladu umeleckej a jednu knihu vedecko-populárnej literatúry.” Dodávame, že ich prekladateľom bol Vitalij
Konopelec
6
. V troch prípadoch išlo o poéziu (Milan Rúfus, Ivan Krasko a Ján Smrek) a v ostatnom o historickú esejistiku (Ivan Hudec) [26, 8, 27, 5].
Na problémy v oblasti prekladu ukazuje aj I. Jackanin, ktorý v Dialógoch literatúr najprv
nostalgicky spomína ilúzie a očakávania, že medzi Ukrajinou a Slovenskom po nadobudnutí
ich samostatnosti nebudú žiadne prekážky, aby vzájomné literárne vzťahy prešli do novej
etapy rozvoja. Realita je preň veľkým rozčarovaním: “Прірва, яка останнім часом виникла у
словацько-українських літературних взаєминах, поглиблюється. Навіть поява деяких
випадкових видань не змінює цієї реалії” [18: 44].
Rovnako vyhranenú pozíciu má aj ukrajinská poetka a prekladateľka Tetiana Lichtejová,
ktorá veľmi presne pomenúva situáciu na druhej strane spoločnej hranice: “Не секрет, що
якісних перекладачів художніх творів дуже мало. Далеко не кожному доброму фахівцеві
й теоретику переклад дається на практиці. Талант, інтуїція, вроджене мовне чуття – ось,
що, крім знань, потрібно для досягнення успіху в роботі. Крім того, раніше переклад
заохочувався (держзамовлення, гонорари, премії). Зараз художній переклад – скоріше
чиєсь особисте зацікавлення, власна ініціатива, ентузіазм, а ще – наполегливий пошук
спонсорів. Останнім солідним виданням словацької літератури в Україні стала “Антоло-
гія словацької поезії ХХ століття”, упорядкована та перекладена Д. Павличком [20]: у
той час Дмитро Васильович був послом України в Словаччині.” [13: 153].
Odlišný, nie natoľko kategorický názor vyslovuje E. Galajda vo svojom priestorovo
nerozsiahlom, ale hodnotiaco presnom bibliografickom prehľade Slovenská poézia a próza
v preklade na stránkach časopisu Dukla v rokoch 1990–2002. Vyhnúc sa povinným poznámkam o význame umeleckého prekladu pre vzájomné obohacovanie sa duchovnej kultú-
ry národov konštatuje, že “за весь вказаний вище період на сторінках журналу були
надруковані переклади із словацької мови на українську двісті тридцять шість віршів,
з чеської – шістнадцять, російської – п’ять, польської – двадцять один вірш, грузин-
_______________________
5
Pozri napr.: [16, 14, 15, 22].
6
J. Kundrát však nespomína, že V. Konopelec preložil aj verše Jozefa Leikerta: [11].70 Jaroslav DŽOGANÍK, Svitlana PACHOMOVOVÁ
ської – два та світової поезії – п’ять віршів. Художню прозу словацьких прозаїків
було представлено п’ятнадцятьома авторами у перекладі на українську мову” [4].
Činy prekladateľov hodnotí vysoko pozitívne, vzápätí však nedvojzmyselne hovorí, že
ide o jednosmerné snaženie bez náznaku reciprocity: “З боку перекладачів був це почин
достойний, і він чекав на адекватний жест з боку словацьких поетів-перекладачів та про-
заїків, щоб розвіяти наші сумніви, що воно так і повинно бути, що малі мають прослав-
ляти великих, які дбають лише про свою велич та не мають часу й охоти звертати увагу
на малих, бо діє тут якийсь генетичний процес взаємних нерівних відносин між чванли-
вими, самовпевненими великими народами, що з погордою дивляться на менших, і мен-
шими, які повинні бути прислужними та залежними, мовляв, вони не здібні нічого ве-
ликого створити…”.
Z Galajdovho prehľadu vidno, že prekladatelia stavili na istotu, predstaviac tvorbu klasikov (Ján Kollár, Pavol Országh-Hviezdoslav) a najreprezentatívnejších mien (Ivan Krasko, Ján
Smrek, Miroslav Válek, Milan Rúfus), ale nevynechali ani ďalšie výrazné zjavy v slovenskom
básnickom spektre (Ján Buzássy, Štefan Strážay, Jozef Mihalkovič, Vojtech Kondrót, Miloslav
Kováčik, Vlastimil Kovalčík, Daniel Hevier, Kamil Peteraj, Ján Zambor, Marta Podhradská
a iní). “Dukliansky” preklad slovenskej poézie do ukrajinčiny je s výnimkou najagilnejšieho
ukrajinského predstaviteľa Dmytra Pavlyčka plne v rukách ukrajinských autorov z východu
Slovenska: Eliáša Galajdu, Sergeja Makaru (žije v Banskej Bystrici), Milana Bobáka, Vitalija
Konopelca (kyjevský rodák) a Štefana Hostiňáka. Galajdova ostrá výčitka o veľkých a malých
v prekladateľských vzťahoch má celkom iste svoje zjavné opodstatnenie…
Rovnaká situácia v prezentácii pôvodnej slovenskej tvorby na stránkach Dukly je v preklade prózy. Aj keď v nej možno napočítať šestnásť pozícií, fakt, že jej pretavenie do ukrajinskojazyčnej podoby urobil osamotený Ivan Jackanin, pridáva na záslužnosti činu prekladateľa.
Ba čo viac, prejdúc sa po nasledujúcich ročníkoch časopisu, zistili sme jeho absolútnu dominanciu v preklade slovenskej (prevažne poviedkovej) prózy do ukrajinčiny. Je tu predstavená
umelecká spisba toho najlepšieho, čo na Slovensku možno nájsť: od autorov, ktorých sa dlho
nesmelo publikovať (Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko), cez najsilnejšiu generáciu šesťdesiatnikov až po mladších tvorcov (Ján Johanides, Pavel Vilikovský, Rudolf Sloboda, Anton
Hykisch, Vincent Šikula, Pavel Hrúz, Peter Jaroš, Dušan Mitana, Milan Zelinka).
Ohromným potenciálom disponuje aj ukrajinská parita, v ktorej je – prirodzene, okrem
iných autorov – zastúpená próza Pavla Zahrebeľného, Hryhora Ťuťunnyka, Leonida Mosendza, Volodymyra Javorivského, Viktora Rybačuka, Jurija Tarnavského, Jurija Andruchovyča a –
opäť v rovnakom výberovom zastúpení – poézia Dmytra Pavlyčka, Vasyľa Stusa, Anatolija
Kačana, Vasyľa Herasymjuka, Ihora Rymaruka, Petra Osadčuka, Ihora Trača, Jurija Zavhorodného. Svoje stále miesto v Dukle má zakarpatská literatúra (Petro Skunc, Vasyľ Chodanyč,
Chrystyna Keryta, Tetiana Kobaľ, Andrij Durunda a iní). Za ostatných desať rokov – minimálne štyridsať zvučných mien.
Snahou šéfredaktora Ivana Jackanina je ponúkať časopis ako tribúnu demokratických
myšlienok reflektujúcich nielen svet kultúry, umenia a literatúry ale aj otázky širšieho spolo-
čenského bytia na Slovensku a Ukrajine (Ivan Dziuba, Dmytro Pavlyčko, Juraj Bača, Mikuláš
Mušinka, Mikuláš Nevrlý a iní). Informačnú hodnotu Dukly zvyšujú rubriky Hej, kto si vo
svete, ozvi sa!, Z rodu k rodu (s prekladovou tvorbou) a v ukrajinskom prostredí prestížna
“koncovka” Ukrajina vydáva, s desiatimi-dvadsiatimi anotačnými záznamami.
Povzdych J. Kundráta z roku 2002 nad úrovňou umeleckého prekladu zrejme nebol celkom na mieste, najmä pre pozabudnutie na prekladateľskú misiu Dukly. Máme na mysli intertextovú prácu Eliáša Galajdu, autora, ktorý píše aj pôvodnú ukrajinskú prózu a poéziu, je
skúseným literárnym kritikom, znalcom európskeho literárneho kontextu, nehovoriac už o ruskej literatúre a jej zlatom veku – 19. storočí. Teda, už to akosi vzbudzuje rešpekt a nabáda k Slovensko-ukrajinské literárne vzťahy na prelome storočí 71
zvedavosti, kto sa ocitol v jeho zornom uhle, s kým sa rozhodol porovnať svoje tvorivé
schopnosti. Uvážená signifikácia so slovenskými autormi spôsobila ono známe zblíženie na
prvý pohľad: básnik preložil do ukrajinčiny verše Juraja Andričíka, Milana Richtera, Jána
Zambora i ďalších, pričom výzvu autorov slovenského originálu prijal s patričným zanietením
i dômyselnosťou. Využil jestvujúce archetypálne výrazové zázemie, ale majúc na zreteli zná-
me Žukovského slová o konkurenčnosti prekladu a “nepoddajnosti” prekladateľa, odhodlal sa
na vlastný pohyb v priestore básne, s právom na určenie miery sémantickej ekvivalentnosti a
invenčnej obrazotvornosti svojho básnického produktu. Dovolíme si tvrdiť, že jeho snaženie
vyznieva presvedčivo. Prekladateľ dostatočne verne transformuje do ukrajinčiny významové
posolstvo aj výrazovú svojbytnosť slovenského originálu. Platí to rovnako pre prenos atmosféry každej lyriky, keď nielenže zachoval podstatu reflexívnej hĺbavosti pôvodiny, ale dokázal ju
aj pretaviť do aktualizovaného odkazu ukrajinskému čitateľovi. Galajda percipienta jednoznačne presviedča, že jeho práca nebola samoúčelná, nešlo mu o “preklad pre preklad”, ale o
priblíženie hodnôt súčasnej slovenskej poézie ukrajinskému literárnemu a kultúrnemu prostrediu.
Aj preto mu bola udelená Cena Ivana Franka (každoročne ju udeľuje Asociácia organizácií
spisovateľov Slovenska) za preklad za rok 2004.
Tú istú cenu si E. Galajda zopakoval aj o dva roky neskôr za preklad poézie Jozefa
Leikerta pod názvom Pominuteľnosť (2006), ktorá vyšla v kyjevskom vydavateľstve Veselka.
Kniha obsahuje paralelne slovenský originál aj ukrajinské básnické pretlmočenie. Jeho autor
veľmi dôsledne narába s jazykovými prostriedkami, zrozumiteľnými príjemcovi a zároveň
blízkymi pôvodine. Výsledný text je adekvátny talentu a skúsenostiam prekladateľa.
Logickou syntézou Galajdovho snaženia je svojrázna autorská antológia súčasnej slovenskej poézie Z vyhne času (2007) so sto osemdesiatimi piatimi veršami dvadsiatich piatich
básnikov, ktorá vyšla vďaka spoločnému úsiliu Vydavateľstva Zakarpaťťa, Spolku ukrajinských spisovateľov na Slovensku a prešovskému vydavateľstvu Nitech, s.r.o.
V miniatúrach klasiky sa ukrajinskému publiku predstavil prekladateľ Sergej Makara,
povediac slovami N. Kiseľovej, v ukrajinskej poézii Slovenska výrazne lyrický a kultivovaný
básnik s vlastným obrazným jazykom a bohatou paletou umeleckých prostriedkov. Ich názvy –
Posolstvo Mikuláša Kováča (2006), Kvety z vázy Jána Smreka, Andreja Plávku, Jána Kostru
(2006), Slovo Laca Novomeského, Miroslava Válka, Milana Rúfusa (2007), Dôstojnosť slova
Jaroslava Rezníka (2007). Výrazný prekladateľský zdvih z uvedených rokov umocnil raritným
vydaním vlastnej poézie Lúč slova v štrnástich jazykoch (2007) s kvalitným prekladom do slovenčiny od Jaroslava Rezníka, Juraja Andričíka a Michala Chudu.
Cestu slovenskej poézie za ukrajinským čitateľom v 21. storočí začal odkrývať jedinečný
znalec oboch literárnych procesov – ukrajinského a slovenského – Vitalij Konopelec. Po spomínaných knihách a po preklade Leikertovho Súmraku (Kyjev: Veselka, 2002) vyšla v roku
2003 jeho útlocitná antológia slovenskej ľúbostnej poézie Ja som ťa veľmi miloval… [29],
pravda, zostavená a vydaná až po básnikovej predčasnej smrti Ivanom Jackaninom. To, že išlo
naozaj o juvelírnu záležitosť, potvrdzujú aj zostavovateľove slová: “Творчий підхід перекла-
дача Віталія Конопельця до першотвору зробив те, що він ніколи не був ні анонімним
“робітником” у цій галузі, ні пішаком, як часто звикли називати перекладача, але до-
стойним партнером поета, якого твори перекладав на українську мову… Перекладний
твір – це завжди неабияка подія в українській літературі Словаччини, бо він ще раз під-
тверджує життєздатність цієї літератури. Сьогодні можемо сказати, що перекладацький
потік в українській літературі Словаччини не зупинився. В цьому слід бачити й великий
внесок перекладача Віталія Конопельця. Спасибі, Віталій!” [29: 93].
V tom istom roku predstavil svoj preklad poézie súčasného slovenského básnika Daniela
Heviera aj Milan Bobák. Svoju knihu nazval identicky s originálom – Uprostred pokušenia
(2003). V ukrajinskom priestore a v novom kmeňovom vydavateľstve Mystecka Linija zostal 72 Jaroslav DŽOGANÍK, Svitlana PACHOMOVOVÁ
na dlhšie, keď v roku 2004 tu vydal svoju pôvodnú zbierku básní Pod siedmym nebom s úvodným slovom zakarpatskej poetky Nadije Pančukovej a neskôr aj preklad poézie slovenského
autora Karola Chmela 365 ročných období (2006). Bobákovmu prekladu sú imanentné tie isté
črty ako originálnej tvorbe (cielenosť výberu slovenského autora): rovnako ako motivický repertoár je široký aj tónový register veršov. Jeho rozmedzie je od tenzívnej výrazovej štruktúry
po bezchybný rytmický tvar s nápaditou rýmovou variabilitou. To svedčí, že autor sa so slovom nezahráva, neberie ho na ľahkú váhu, ale s jemu vlastnou principiálnosťou a erudíciou
tvorí nové významy, nápadito podsúvajúce čitateľovi nekonečné priestory svojho imaginatívneho sveta. Tento postojový a tvorivý princíp je imanentne prítomný v každom type lyriky,
ktorá je v jeho preklade prítomná.
Vlastné možnosti inojazyčnej interpretácie umeleckého textu na intímnej lyrike Olexandra
Smyka overoval Jaroslav Džoganík, pracujúci skôr v oblasti odborného prekladu a tlmočenia.
Smykova básnická zbierka Dve telá… Dve duše (2005) vyšla v slovenčine a ukrajinčine v pre-
šovskom vydavateľstve CUPER a bola prezentovaná za osobnej účasti básnika [33]. Rozsiahlou prekladateľovou aktivitou je dvojjazyčný slovensko-ukrajinský zborník esejí a umenovedných príspevkov Warhol Fest (2006) [39].
Značné očakávania literárnej pospolitosti na Slovensku boli spojené s avizovaným prekladom poézie Petra Miďanku, často spájaného s členstvom v prestížnom poetickom zoskupení
BU-BA-BU. Rozvírenie ináč pokojnej slovensko-ukrajinskej prekladateľskej hladiny vzbudzovali najmä asociačné analógie s vydareným českým prekladom s nostalgicko-efemérnym
názvom Užhorodské kavárny z dielne Tomáša Vašuta. Slovenský prekladateľ Patrik Oriešek
v knihe Vôňa horcov (2007) však potvrdil, že náročná poetologická štrukturácia Miďankovho
básnického textu nie je rovnako poddajná každému. Parafrázujúc I. Jackanina, snaha za každú
cenu podať všetky konštruktívne elementy originálu môže viesť k strate harmónie diela. Prekladateľ mal rovnako vnímať text aj podtext, energetiku slova, kultúrne podložie. Avšak na
niektorých úrovniach slovenského vydania dochádza k oslabovaniu emočnej nasýtenosti originálu a k obmedzeniu asociácií ponúkaných čitateľovi [30].
Ojedinelý čin v preklade ukrajinskej románovej spisby vykonal Valerij Kupka, ponúknuc
čitateľskej obci na Slovensku kultovú prózu majstra sebaignorácie a sebaironizácie Jurija Andruchovyča Rekreácie (2003). Vďaka vyzretosti prekladateľovho talentu preložený text vierohodne zachytáva všetky záchvevy, pnutia, napätia mystických siločiar originálu, Andruchovyčovu jazykovú a štylistickú virtuozitu, úžas a údiv vzbudzujúcu alegorickosť, fantazijnú
hravosť. Slovenský čitateľ bažiaci po poznaní autora, o ktorom by bolo možné diskutovať, či
je známejší doma alebo v Nemecku, resp. Poľsku, tak v predstihu nebol odkázaný na český
preklad Tomáša Vašuta Rekreace aneb Slavnosti Vzkříseného Ducha (2006).
Ak chceme byť v opise prekladovej tvorby v rámci slovensko-ukrajinských literárnych
vzťahov v dosiahnuteľnej miere komplexní, nemôžeme obísť tie činy, ktoré boli urobené na
Ukrajine. Tu vari najbližšie k pravde má T. Lichtejová, častá účastníčka Letnej školy prekladu
v Budmericiach, keď hovorí o absencii prekladateľských talentov, o procese ako prejave osobného záujmu, vlastnej iniciatívy a entuziazmu. V súčasnosti sa pojem slovenská prekladová
tvorba na Ukrajine najčastejšie spája s menami D. Pavlyčko, R. Lubkivskyj, D. Andruchiv
a T. Lichtejová (Kobaľová).
V knižných tituloch T. Lichtejovej Zamatová noc (1995) a Smaragdový ostrov lásky
(1996) sa popri vlastnej tvorbe po ukrajinsky predstavili slovenskí básnici Marián Milčák,
Michal Otčenáš, Jozef Tatár, Hana Valcerová-Bacigálová a iní. V ostatnom čase tvorba tejto
zakarpatskej poetky vyšla dvojjazyčne pod názvom Rozmarínové sny (2008) v tvorivej interpretácii Juraja Andričíka (má za sebou preklad takých autorov ako Lina Kostenková, M. Ryľskyj, A. Malyško, V. Stefanyk, O. Hončar, I. Čendej a i.). Jej zásluhou sa na Katedre slovenskej filológie UžNU od roku 2001 realizuje projekt zameraný na publikáciu študentských Slovensko-ukrajinské literárne vzťahy na prelome storočí 73
prekladov z ukrajinčiny do slovenčiny a naopak. V doterajších siedmich vydaniach útleho
zborníka sa objavil úctyhodný počet 27 ukrajinských (zakarpatských) a 12 slovenských spisovateľov. Charakter čisto študentských pokusov prekonáva miestami úspešná tvorivá produkcia dávajúca prísľub do budúcnosti a podnecujúca záujem o projekt zo širšieho literárneho
prostredia. Impulzy vzájomného poznávania a zbližovania vychádzajú najmä zo šiesteho čísla,
v ktorom je uverejnený preklad štyroch listov slovenského spisovateľa, publicistu a kultúrneho
činiteľa z čias štúrovskej generácie Bohuša Nosáka-Nezabudova z jeho cyklu Listy z neznámej
zeme k L… (teda k Ľudovítovi Štúrovi).
Značné oživenie nastáva v práci vydavateľstiev. Popri prešovskom CUPEROVI dynamizujú svoju činnosť zakarpatská Mystecka Linija, Lira, TIMPANI a kyjevská Veselka. Najaktívnejšia z nich Mystecka Linija vydala v ostatnom čase monografiu Jaroslava Džoganíka
Epické impresie (2006), Vybrané dielo (2008, publicistika a literárna veda) Juraja Baču, spolo-
čensky angažované publikácie Jozefa Sirku Aktuálne! (2007) a Aktuálne-2 (2008). V TIMPANI
vyšiel reprezentatívny výber z diela jedného z najlepších ukrajinských básnikov žijúcich mimo
Ukrajiny, Svidníčana Štefana Hostiňáka pod názvom Z dejín sebaobrany (2007). Kyjevské
vydavateľstvo Fakt vydalo výber z poviedkovej tvorby prešovskej autorky (v závere života
žijúcej v Prahe) Evy Bissovej Útek pred minotaurom (2007).
Osobitnú pozornosť si zaslúži práca Vydavateľstva Zakarpaťťa ústiaca do vydania antológie ukrajinskej literatúry na Slovensku Pod modrými Beskydmi (2006) [21]. Pričinili sa o to
Ivan Jackanin a Dmytro Fedaka, hlboký a v súčasnosti najväčší znalec tejto vetvy ukrajinského
krásneho písomníctva. Je to najkomplexnejšie vydanie predstavujúce čitateľovi literárne zisky
v poézii a krátkej próze Rusínov-Ukrajincov severovýchodného Slovenska za celé 20. storo-
čie. V časovej reflexii tu možno vidieť defilé štyridsiatich piatich autorov (niektorí sa objavujú
dvojdomo v poézii aj próze), ktorí napĺňajú ambície vydania čo do reprezentatívnosti publiká-
cie a komplexnosti obsiahnutia umeleckej produkcie.
Dôležitou oblasťou vzájomných literárnych kontaktov sú pravidelné medzinárodné konferencie Slovensko-ukrajinské (Ukrajinsko-slovenské) vzťahy v oblasti jazyka, literatúry, histórie
a kultúry, ktoré sa od roku 1998 striedavo konajú v Prešove a Užhorode (nateraz posledná
bola v roku 2006 na pôde Múzea ukrajinskej kultúry – Slovenského národného múzea vo
Svidníku). Príspevky účastníkov z viacerých európskych krajín sú uverejňované vo vedeckých
zborníkoch
7
, predovšetkým v užhorodskom odbornom vydaní Katedry slovenskej filológie
UžNU Studia Slovakistica [28]. Svojím hlboko erudovaným vkladom tieto podujatia a vydania
pravidelne obohacujú ľvovskí slavisti.
Sumarizujúc výsledky možno s istotou tvrdiť, že súčasné slovensko-ukrajinské vzťahy
majú ďaleko širší záber než len tri-štyri umelecké preklady. Ich ťažisko leží v užhorodsko-pre-
šovskom priestore (kultúrnom, vzdelávacom, vedeckom aj inom), čo je vzhľadom na geografickú blízkosť a etnickú spriaznenosť prirodzené. Naďalej cítiť územne odôvodniteľnú, ale
záujmovo indiferentnú pozíciu národných centier. Snahu o priamy ťah na bránu na poli
prekladu prejavujú najmä prešovskí autori sprístupňujúci čitateľskej verejnosti na Ukrajine
slovenskú poéziu. Pozíciu v opačnom garde, teda v záujme slovenských básnikov o preklad
ukrajinskej tvorby, možno hodnotiť ako inertnú. Konkrétne činy na oboch stranách sú najčastejšie produktom oduševnených nadšencov. Stále platí, že ak nie k dokonalosti, tak aspoň
k primeranej spokojnosti máme ešte veľmi ďaleko.
______________________
1. Бабота Л. Закарпатоукраїнська проза другої половини ХІХ століття. Пряшів, 1994.
2. Бача Ю. Вибрані твори. Ужгород: Мистецька лінія, 2008.
3. Бача Ю. З історії української літератури Закарпаття та Чехо­Словаччини. Пряшів, 1998.
_______________________
7
Bližšie odporúčame nahliadnuť do: [35, 7, 37, 38, 34, 40].74 Jaroslav DŽOGANÍK, Svitlana PACHOMOVOVÁ
4. Галайда І. Словацька поезія і проза у перекладах на сторінках журналу “Дукля” за 1990–
2002 рр. // Дукля. 2002. № 4. С. 68–70.
5. Гудец І. Легенди й міфи старих слов’ян / Пер. зі словац. В. Конопелець. Пряшів, 1996.
6. Джоґаник Я. Епічні імпресії. Ужгород: Мистецька лінія, 2006.
7. CARPATICA–КАРПАТИКА. Вип. 17: Українсько-словацькі взаємини в галузі історії,
літератури та мови. Ужгород, 2002.
8. Краско І. Чорна свічка / Пер. зі словац. В. Конопелець. Пряшів, 1995.
9. Кундрат Ю. Сучасний стан українського перекладу в Словаччині // Дукля. 2002. № 3.
C. 27–35.
10. Кухарук Р. Пряшівська гілка української прози. К., 2003.
11. Лайкерт Й. Вечоріння. К.: Веселка, 2002.
12. Літературна енциклопедія: У 2 т. / Укл. Ю. І. Ковалів. Т. 2. К.: Видавничий центр
“Академія”, 2007.
13. Ліхтей Т. Місце спецкурсу “Проблеми художнього перекладу із близькоспоріднених мов”
у циклі дисциплін з питань перекладу // Studia Slovakistica. Вип. 2. Перспективи розвитку
словакістики в Україні. Ужгород, 2003. C. 153–161.
14. Ліхтей Т. В. Мова українських перекладів І. Мацинського: Автореф. дис. … канд. філол.
наук. Ужгород, 2002.
15. Ліхтей Т. В. Науковий доробок українських літературознавців Пряшівщини (90-ті роки
ХХ ст.) // Studia Slovakistica. Вип. 1. Паростки української словакістики. Ужгород, 2001. С. 79–88.
16. Ліхтей Т. Штурівська генерація романтиків і українська література. Ужгород, 2003.
17. Мольнар М. Зустрічі культур. Братислава, 1980.
18. Мольнар М. Тарас Шевченко у чехів та словаків. Пряшів, 1961.
19. Неврлий М., Роман М. Словацька україністика в 2000–2005 рр. // Дукля. 2006. № 2. С. 33–39.
20. Павличко Д. Антологія словацької поезії ХХ століття. К.: Основи, 1997.
21. Під синіми Бескидами. Антологія поезії та малої прози українських письменників
Словаччини / Упор. Д. М. Федака, І. Ю. Яцканин; Ужгород: ВАТ “Вид-во Закарпаття”, 2006.
22. Пойда М. З народного кореня. Літературний портрет Михайла Шмайди. Ужгород, 1995.
23. Роман М. Література і час. Пряшів, 1986.
24. Роман М. Художня проза Івана Яцканина // Дукля. 2000. № 3. С. 46–60.
25. Рудловчак О. Біля джерел сучасності. Пряшів, 1981.
26. Руфус М. Вибрані твори / Пер. зі словац. В. Конопелець. Пряшів, 1991.
27. Смрек Я. Із золотої фантазії / Пер. зі словац. В. Конопелець. Пряшів, 1996.
28. Studia Slovakistica. 7. Віртуальний інститут словакістики. Ужгород, 2007. С. 196–202.
29. Я тебе дуже любив. Антологія словацької любовної поезії / Пер. Віталій Конопелець.
Пряшів, 2003.
30. Яцканин І. Діалог літератур. Пряшів, 2008.
31. Džoganík J. Ukrajinská literatúra na Slovensku v portrétoch. Užhorod, 2002.
32. Kiseľová Natália. Slavacka-belaruska-ukrajinskija litaraturnyja kantakty (Slovensko-bieloruskoukrajinské literárne kontakty) // Cestou vzájomnosti. Zborník materiálov z medzinárodnej vedeckej
konferencie Slovensko-ukrajinské vzťahy a súvislosti, konanej v dňoch 24.–25. októbra 2003 v Banskej
Bystrici. Banská Bystrica, 2003. S. 84–91.
33. Smyk O. Dve telá… Dve duše. Zbierka veršov intímnej lyriky. Z ukrajinských originálov do
slovenčiny preložil J. Džoganík. Prešov: CUPER, 2005.
34. Slovensko-ukrajinské vzťahy v oblasti jazyka, literatúry, histórie a kultúry. Zborník materiálov
z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala 12.–13. septembra 2002 v Prešove. Prešov:
Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2003.
35. Slovensko-ukrajinské vzťahy v oblasti národnostných menšín. Zborník materiálov z medziná-
rodnej vedeckej konferencie K otázkam jazyka, vzdelávania a kultúry ukrajinskej národnostnej menšiny
žijúcej na Slovensku a slovenskej národnostnej menšiny na Ukrajine. (Prešov 28.–29. december 1998).
Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 1999.
36. Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů. Praha: Libri, 2001.
37. Studia slovakistica 4. Ukrajinsko-slovacki dialohy. Movoznavstvo. Užhorod: Mystecka linija,
2004.
38. Studia slovakistica 5. Ukrajinsko-slovacki dialohy. Literaturoznavstvo. Istorija. Užhorod: Mystecka linija, 2005.Slovensko-ukrajinské literárne vzťahy na prelome storočí 75
39. Warhol fest. Muzeoedukológia ako reflexia prístupov k zvládaniu dôsledkov celoeurópskych
zmien v múzeách a galériách. Preklady do ukrajinského jazyka J. Džoganík. Medzilaborce, 2006.
40. Vedecký zborník Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Zv. 24. Slovensko-ukrajinské vzťahy
v oblasti histórie, kultúry, jazyka a literatúry. Materiály medzinárodnej vedeckej konferencie Svidník,
23.–24. júna 2006. Svidník: Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku, 2007.
SLOVAK-UKRAINIAN LITERATURE CONNECTIONS
AT THE TURN OF THE CENTURY
Yaroslav DZHOGANIK, Svitlana PAKHOMOVA
The Uzhgorod national university,
Department of Slovakian Philology,
Universytetska st., 14, 88000 Uzhhorod, Ukraine
tel. (0038 0312) 64 37 45,
e-mail: jdzoganik@gmail.com; sveta.pakhomova@gmail.com
The article is devoted to development of Slovak and Ukrainian relationships in
literature in late 19th and early 20
th
century. It provides assessment for translation activity of fiction, analyzes work of publishing houses, and gives an overview of international
scientific conferences and publications. Authors focus on examination of specific achievements primarily associated with Preshov and Uzhhorod cultural environment.
Key words: Slovak and Ukrainian relationships in literature, literary translation, late
19th and early 20
th
century, Ukrainian literature of Slovakia.
СЛОВАЦКО-УКРАИНСКИЕ ЛИТЕРАТУРНЫЕ СВЯЗИ
НА РУБЕЖЕ СТОЛЕТИЙ
Ярослав ДЖОГАНИК, Свитлана ПАХОМОВА
Ужгородский национальный университет,
кафедра словацкой филологии,
ул. Университетская, 14, 88000 Ужгород, Украина
тел. (0038 0312) 64 37 45,
e-mail: jdzoganik@gmail.com; sveta.pakhomova@gmail.com
Статья посвящена развитию словацко-украинских литературных взаимоотноше-
ний на стыке ХХ-ХХI вв. В ней дана оценка состояния переводческой деятельности в
сфере художественной литературы, проанализирована работа издательств, сделан
обзор международных научных конференций и научных изданий. Внимание авторов
сосредоточено на анализе конкретных достижений, касающихся прежде всего пря-
шевско-ужгородской культурной среды.
Ключевые слова: словацко-украинские литературные взаимоотношения, худо-
жественный перевод, ХХ-ХХI века, украинская литература в Словакии.
Стаття надійшла до редколегії: 26.10.2008
Прийнята до друку: 25.12.2008