Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
filozoficka fakulta,
katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie,
ul. Petzvalova, 4, 04011 Košice, Slovensko
tel. (00421 055) 234 71 39, e-mail: sedlamar@internetkosice.sk
Štúdia porovnávaním fonologických systémov dvoch kodifikácií spisovnej slovenčiny
založených na rozdielnych nárečových východiskách (bernolákovčina prevažne na západoslovenskom nárečovom základe a štúrovčina na stredoslovenskom nárečovom základe) sa
pokúša zdôvodniť úspešnosť jednej (Štúrovej) a neúspešnosť druhej (Bernolákovej). Prí-
činy vidí v tom, že kým bernolákovská kodifikácia zmiešala dva fonologické systémy ako
materiálové podložie jazyka, štúrovská kodifikácia zachovala prirodzený stredoslovenský
fonologický systém, čím sa vyhla dlhodobejšiemu kryštalizovaniu fonologickej štruktúry
medzi používateľmi spisovnej slovenčiny a rovno zavádzala do používania vyššie jazykové
roviny.
Kľúčové slová: slovenský jazyk, fonoligický systém, kodifikácia, Bernolák, Štúr.
Порівнюючи фонологічні системи двох кодифікацій літературної словацької мови,
основаних на різних діалектах (бернолаківщина переважно на західнослов’янській
діалектній основі та штурівщина на середньословацькій діалектній основі), здійснено
спробу обґрунтувати успішність однієї (Штура) та неуспішність іншої (Бернолака).
Причиною цього автор дослідження вважає те, що бернолаківська кодифікація поєд-
нала дві фонологічні системи як матеріальну мовну базу, а штурівська кодифікація
зберегла звичну середньословацьку фонологічну систему, що допомогло уникнути
довготривалої кристалізації фонологічної структури між користувачами літературної
словацької мови та легко впроваджувати до вживання елементи вищих мовних рівнів.
Ключові слова: словацька мова, фонологічна система, кодифікація, Бернолак,
Штур.
V dejinách spisovnej slovenčiny sú dva významné kodifikačné pokusy: Bernolákov
(1789) a Štúrov (1843), ktorý sa s istými úpravami používa dodnes. Úvahy a diskusie o – na
prvý pohľad – paradoxnej neúspešnosti bernolákovskej kodifikácie slovenčiny, ktorá mala
najmä zo spoločenského hľadiska všetky predpoklady na úspech
1
, sú z dejín spisovnej sloven-
činy známe. Za najpresvedčivejší dôvod toho, prečo sa stredná (a nie západná) slovenčina stala
_______________________
1 Máme tu na mysli nielen pomerne dlhú tradíciu kultúrnej západoslovenčiny (už od 16. stor.; porovnaj [9: 149],
o ktorú sa programovo Bernolák pri svojej kodifikácii opieral, ako píše: “treba brať za normu nie tak výslovnosť ľudu,
ako výslovnosť vzdelaných a učených a najmenej horliacich za bohemizmy. Úzom jazyka teda nazvem súhlas
učených ako úzom života súhlas dobrých” (Bernolák, 1787: Ortografia // Pavelek. 1964. S. 97). Máme na mysli hlavne rozšírenosť konfesie (katolíckej), ktorá túto kodifikáciu zaštiťovala a jej organizačné zabezpečenie prostredníctvom
Slovenského učeného tovarišstva.
© Marianna Sedláková, 2009232 Marianna SEDLÁKOVÁ
základom moderného spisovného jazyka kodifikovaného Ľ. Štúrom sa nateraz považujú úvahy
E. Paulinyho o expanzivite strednej slovenčiny, ktorá “v 18. a na začiatku 19. storočia preva-
žovala” [9: 177]. Okrem Paulinyho jazykovedných názorov existujú pokusy odôvodniť neúspešnosť Bernolákovej kodifikácie slovenčiny číro spoločenskými argumentmi
2
. Hoci o vplyve
istých spoločenských faktorov nepochybujeme
3
, zdajú sa nám rýdzo spoločenské argumenty
obchádzajúce jazykové systémy predsa len primálo na vysvetlenie problematiky tak výrazne
štruktúrovaného fenoménu, akým jazyk je. Sme presvedčení, že odpoveď sa skrýva v jazyku
samotnom. My sa ju pokúšame nájsť v jeho najštruktúrovanejšej – zvukovej – rovine. V zvukovej rovine totiž predpokladáme najvyššiu mieru prirodzených (fyzikálne podmienených)
štruktúr, ktoré pôsobili počas vývinu jazykových systémov spontánne, bez priamych (kodifikačných) zásahov človeka a zabezpečovali tak ich systémovú kontinuitu v dlhých časových
úsekoch – to sú prirodzené fonologické štruktúry.
V svojich úvahách vychádzame z analýzy fonologického systému bernolákovskej slovenčiny
(bs), ktorú následne konfrontujeme s fonologickým systémom súčasnej spisovnej slovenčiny (sss)
štúrovského typu s jej zásadnými vývinovými tendenciami v zvukovej rovine. Na konfrontáciu
zvukovej roviny oboch porovnávaných jazykov sme využili najprv všeobecne dostupné fakty
z oboch fonologických systémov. Najrukolapnejšími faktami z tohto hľadiska sú inventáre foném
oboch jazykových systémov a ich vzájomné vzťahy. Súčasná spisovná slovenčina (kodifikovaná
na základe stredoslovenských nárečí Ľ. Štúrom), ale aj západoslovenské nárečia (spolu s češ-
tinou) patria podľa fonologickej typológie A. Isačenka [5] k tzv. Prechodnému typu jazykov
4
. To
isté sa dá predpokladať i o kultúrnej západoslovenčine, ktorá vznikla na báze češtiny, eliminovaním niektorých českých fonologických (i morfologických) prvkov a ich nahradením domácimi
prvkami západoslovenskej proveniencie
5
. Uvedená fonologická typológia, ktorá analyzuje fonologické systémy slovanských jazykov, vychádza z konfrontácie vokalických a konsonantických
fonologických podsystémov jednotlivých jazykov
6
. Pre vokalické typy jazykov je typické využí-
vanie niektorého suprasegmentu (melódia, kvantita) ako dištinktívnej (význam rozlišujúcej) vlastnosti vokálov, tieto jazyky majú zároveň tendenciu vokalizovať konsonanty. Uvedené fakty sa
odrážajú vo vyššom počte vokalických foném vo fonologickom systéme konkrétneho jazyka
7
.
_______________________
2
K. Lifanov napríklad za hlavný dôvod (neúspechu bernolákovčiny a naopak úspešnosti štúrovskej slovenčiny)
označuje historicko-spoločenský problém rekatolizácie, ktorý viedol k diglosii – podľa autora najväčšej prekážke
kodifikačných snáh – u slovenských evanjelikov (následkom čoho sa základom novej spisovnej slovenčiny stal ten
jazykový útvar, ktorý uvedenú diglosiu zrušil – “stredoslovenské folklórne koiné” [8: 23]).
3
Niektoré z argumentov K. Lifanova, by nás k tomu viedli, napríklad i nepomer “síl” podľa sčítania ľudu
z r. 1930 ako ich uvádza Lifanov: 72% katolíkov : 12% evanjelikov v celoslovenskom meradle, hoci sa pomer v jednotlivých župách proporčne menil [8: 23].
4
Prechodnému, rozumej od vokalického typu ku konsonantickému typu jazyka, ale stále s relevantnými
príznakmi vokalických typov (pozn. M.S.).
5
Porovnaj [9: 123].
6
Z hľadiska fungovania vokalických podsystémov rozdeľuje Isačenko slovanské jazyky do štyroch skupín [5: 110–
111]. Do 1. patria polytónické jazyky a)s dištinkciou melodických prízvukov na krátkych i dlhých slabikách (srbčina,
chorvátčina a najmä štokavské nárečia); b)s dištinkciou melodických prízvukov len na dlhých slabikách (čakavské náre-
čie, spisovná slovinčina mnoho slovinských dialektov). 2. skupinu tvoria monotónické jazyky s voľnou kvantitou a) v ktorejkoľvek slabike (jazyky typu češtiny); b)s neutralizačným obmedzením kvantity (tzv rytmickým zákonom; spisovná
slovinčina a stredoslovenské nárečia); c)s obmedzením kvantity pravidlom, podľa ktorého môže byť v slove len jedna dlhá
slabika (slovinské nárečia, ktoré stratili melodický prízvuk i v dlhých slabikách a zachovali si len etymologickú kvantitu).
3. skupinu tvoria monotónické jazyky s tzv. dynamickým prízvukom (východoslovanské jazyky a bulharčina, ktorých vokalické systémy majú prízvučné i neprízvučné samohlásky). 4. skupinu tvoria monotónické jazyky bez akéhokoľvek diš-
tinktívneho suprasegmentu, s viazaným prízvukom (poľština, oba lužickosrbské jazyky, východoslovenské dialekty a pomedzné areály Liptova, susediace s goralskými nárečiami).
7
Pri krajných typoch vokalických jazykov tvoria konsonanty len 50% foném fonologického systému, zo suprasegmentálneho hľadiska sú to jazyky polytónické – srbochorvátčina, slovinčina, kašubčina. Percentá uvádzame podľa A. Isa-
čenka [5: 115], hoci je zjavné, že v prípade zaradenia slabičných sonór k vokálom, by boli čísla modifikované v prospech
vokalických podsystémov. (K problematike bližšie Sabol. 1989. S. 87–90). V slovenskom fonologickom systéme by to bol
pomer 19 vokalických foném (vrátane slabičného r, l, ŕ, ĺ) spisovnej slovenčiny oproti 28 konsonantickým fonémam.Fonologické systémy dvoch kodifikácií slovenského jazyka (Bernolák a Štúr) 233
Súčasná spisovná slovenčina ako jazyk monotónický s takzvanou voľnou kvantitou patrí do
druhej skupiny spolu s češtinou a predpokladáme, že i bernolákovčinou. Oba porovnávané fonologické systémy (sss a bs) majú teda fonologický podsystém prechodného typu s výrazný-
mi prvkami vokalického typu, v ktorom je vokalický podsystém rozšírený pomocou kvantity,
a preto našu analýzu začíname týmto (príznakovejším) podsystémom.
Porovnanie inventára vokalických foném spisovnej slovenčiny a bernolákovčiny
8
ukázal vý-
razný rozdiel oboch systémov, najmä pri dlhých vokalických fonémach. Bernolákovčina nemá
dlhé sonóry ani dvojhlásky (hoci ich Bernolák ako výslovnostný subštandardný variant pripúšťal,
najmä v Slovári).
Naša hlbšia analýza [15] Bernolákovej kodifikácie vokalického systému s jej realizáciou v
Slovári a v súvislých textoch totiž potvrdila (bližšie [2: 307]), že
(1.) vo vokalickom podsystéme bernolákovskej slovenčiny sa neuskutočňuje žiadna systémová neutralizácia, čím sa výrazne líši od vokalického systému spisovnej slovenčiny, v ktorom sa uskutočňujú systémové neutralizácie (najmä kvantitatívna v kombinácii s neutralizáciou
kĺzavosti; vo vyššom výslovnostnom štýle i neutralizácia difúznosti; porovnaj [7, 15].
(2.) Vokalický systém bernolákovskej slovenčiny je západoslovenský len pokiaľ ide o inventár foném. Hlbšia analýza vzťahov vnútri systému ukázala, že v kodifikačných prácach je pô-
vodný prirodzený západoslovenský vokalický systém silno narúšaný nesystémovým skracovaním
dlhých vokálov vo všetkých pozíciách (v koreňových, derivačných i gramatických morfémach, je
tu úplná absencia dlhých sonór; to všetko pravdepodobne pod vplyvom Bernolákovho rodného
hornooravského nárečia, ktoré nemá fonologickú kvantitu a z hľadiska fonologickej typológie sa
výrazne odlišuje od západoslovenských i stredoslovenských nárečí)
9
.
(3.) Z predchádzajúceho konštatovania (v bode 2) vyplýva, že vo vedomí (podvedomí)
10
tvorcu prvej kodifikácie slovenčiny, A. Bernoláka, nemala kvantita systémové miesto. Tento fakt
mu dovoľoval také experimenty s kvantitou ako bolo a) využitie čiastočne “uvoľnenej” kvantity
(obojakej dĺžky: úrad et urad, žalúdek et žaludek; brána – brán i bran) v záujme časomernej prozódie; b) využitie kvantity na diferenciáciu pádov (A a I fem. adjektív: A – peknu, I – peknú);
c) umelú slovotvornú dištinkciu kvantity (prač, bitkár – práč, zariadenie na pranie, perúci človek)
11
.
(4.) Až v Bernolákovom Slovári (vďaka: a) kolektívnemu autorstvu, b) pomerne dlhému
času pretvárania
12
, c) vplyvu živého jazyka západoslovenskej proveniencie) kryštalizovala pô-
vodne pomerne umelá kodifikácia vokalického systému bernolákovčiny na prirodzenejší fonologický systém, najbližší západoslovenskému fonologickému systému, ktorý dotvorili a v literárnej tvorbe overili autori mladšej bernolákovskej generácie (najmä J. Hollý).
Konsonantický podsystém oboch porovnávaných systémov nie je natoľko odlišný
13
. Na
pozadí zhodného inventára foném v bernolákovskej a súčasnej spisovnej slovenčine sme
_______________________
8
Inventár vokalických foném spisovnej slovenčiny [7: 273]: a bernolákovčiny:
/i/ /e/ /ä/ /a/ /o/ /u/ /i/ /e/ /a/ /o/ /u/
/í/ /é/ /á/ /ó/ /ú/ /í/ /é/ /á/ /ó/ /ú/
/ia/ /ie/ /iu/ /uo/
/r/ /ŕ/ /l/ /ĺ/ /r/ /l/
9
Z hľadiska fonologickej typológie javí znaky prechodu ku konsonantickému typu jazyka.
10
Vychádzame aj z poznatkov vlastných výskumov, ktoré dokumentujú, že fonologické štruktúry sú u pou-
žívateľov jazyka menej uvedomelé ako štruktúry vyšších jazykových rovín, a preto fonologická štruktúra často pôsobí
automaticky, podvedome (Sedláková, 1992a, 1992b, 2000).
11
Slovník slovenského jazyka III., IV (1963, 1964) na báze spisovnej slovenčiny stredoslovenského typu uvádza
pri týchto slovách len homonymné tvary s dlhým vokálom pre oba významy.
12
Bernolákov Slovár vyšiel až 36 rokov po kodifikácii a nemohol už splniť svoju historickú úlohu v doznievajúcej vlne národného obrodenia.
13
Inventár konsonantických foném v spisovnej slovenčine [7: 273]: v bernolákovskej slovenčine:
/m/ /n/ /ň/ /l/ /ľ/ /r/ /j/ /v/ /m/ /n/ /ň/ /l/ /ľ/ /r/ /j/
/b/ /v/ /d/ /z/ /з/ /ž/ /зˇ/ /ď/ /g/ /h/ /b/ /v/ /d/ /z/ /з/ /ž/ /зˇ/ /ď/ /g/ /h/
/p/ /f/ /t/ /s/ /c/ /š/ /č/ /ť/ /k/ /x/ /p/ /f/ /t/ /s/ /c/ /š/ /č/ /ť/ /k/ /x/234 Marianna SEDLÁKOVÁ
očakávali i zhodné typy neutralizácií v oboch fonologických podsystémoch (znelosti, difúznosti, sykavosti, akútovosti a záverovosti). Okrem inventára foném treba na zodpovedné charakterizovanie fonologického systému poznať i systémové vzťahy medzi fonémami vo fungujúcom živom jazyku (nielen v jeho kodifikácii). Zdá sa nám potrebné na tomto mieste pripomenúť fakt, že do spisovnej slovenčiny bola zo strednej slovenčiny v plnom rozsahu prebratá
len neutralizácia znelosti (aj so svojimi výnimkami), iné typy neutralizácií (neutralizácia difúznosti a sykavosti) boli prebraté s istými obmedzeniami (najmä na hraniciach slov; v sss tieto
neutralizácie fungujú len v nižšom výslovnostnom štýle a teda sú stopercentne prekryté pravopisnými pravidlami). Podobnú situáciu predpokladáme i v bernolákovskej kodifikácii, preto
vylučujeme možnosť nájsť dôkaz na ich fungovanie v bernolákovskom výslovnostnom úze.
Málo početné prejavy distribučne obmedzených typov neutralizácií (akútovosť a záverovosť)
sa aj v nami skúmaných textoch vyskytli obmedzene. Ich prítomnosť v úze bernolákovčiny sa
nám potvrdila pri neutralizácii záverovosti/úžinovosti v podobnom (obmedzenom) rozsahu
ako v sss (benácki). Pre neutralizácii akútovosti v bernolákovskej kodifikácii vyplynulo, že sa
v nej teoreticky mohli uskutočňovať dve (ako v slovenských nárečiach) možnosti: neutralizácia
hamba sa tu mohla pod uskutočňovať pod vplyvom väčšiny stredoslovenských nárečí, ba neutralizácia akútovosti sa tu vôbec nemusela uskutočňovať pod vplyvom češtiny, ktorá fungovala ako vzor knižného jazyka v mnohých ohľadoch
14
. Dôkaz na neutralizáciu tohto typu sme
v bernolákovských textoch nenašli.
Prípady uskutočňovania neutralizácie sykavosti, ktoré v živom jazyku predpokladáme
v takom rozsahu ako je to v prirodzených nárečových fonologických systémoch, sme našli v
zápise slova predca v texte kázne. V niekoľkých opakovaných prípadoch (bozskej, kňaského)
by sme mohli predpokladať i prítomnosť neutralizácie difúznosti pri sykavkách, ktorá sa uskutočňuje i v stredoslovenských nárečiach, ba i v nižšom výslovnostnom štýle spisovnej slovenčiny. Zo širšieho fonologického hľadiska treba ešte uviesť náhodný výskyt nárečových
asibilovaných tvarov (posvacení) v texte kázne, čo predsa len potvrdzuje vplyv (hoci nebol
programový) prirodzených fonologických nárečových (západoslovenských) systémov na bernolákovský úzus.
Bernolákovský jazykový systém je z hľadiska mäkkostných vzťahov príkladom jazykového systému, z ktorého boli do spisovej slovenčiny stredoslovenského typu importované
relačné morfémy adjektív stredného rodu (-é, -ého), ktoré frekvenčne posilnili nemäkčiace
/e/ v krátkom i dlhom variante. V Bernolákovčine sa totiž napriek kodifikácii foném /ď/, /ť/,
/ň/, /ľ/ v stredoslovenskom rozsahu
15
pravdepodobne silne obchádzala výslovnosť, /ň/, no
najmä výslovnosť /ľ/, čo sa prejavuje v zápisoch jednotlivých slov i v Bernolákovom Slovári. Pomerne častý výskyt chýb sme v Slovári zaznamenali nielen v zapisovaní kvantity,
ale aj v zaznamenávaní mäkkosti. Zovšeobecnene sa dá konštatovať, že najčastejšie sa chyby prejavujú na nových, dovtedy systémovo nepoužívaných, pravopisných prvkoch, ako sú
diakritické znamienka. Omnoho menej chýb voči kodifikovanej mäkkosti sme našli v prí-
pade foném ť a ď, čo sú štruktúrne nové, cudzie fonologické prvky v tomto regióne, ktorými
sa fonologicky reč vzdelancov pravdepodobne najviac odlišovala od reči ľudu trnavského
regiónu (v tomto nárečí funguje namiesto týchto foném /ť/, /ď/ asibilované /dz/, /c/) a kodifikované tvary boli práve výrazným fonologickým odlíšením ľudovej reči a reči vzdelancov. Naopak omnoho viac chýb voči kodifikácii je v zaznamenávaní mäkkosti pri fonémach /ň/ a /ľ/, ktoré pravdepodobne používatelia trnavského úzu (a pisatelia Slovára) nevnímali ako cudzie (alebo nové), vnímali ich len ako výslovnostné varianty foném /n/ a /l/, ale
_______________________
14
Bližšie [15].
15
Analýzou zapisovania foném /ď/, /ť/, /ň/, /ľ/ v bernolákovskej kodifikácii a v Bernolákových dielach dospela
K. Habovštiaková k názoru, “že Bernolák zavádzal tieto hlásky do spisovného jazyka v stredoslovenskom rozsahu.
V niektorých prípadoch písal ich dokonca častejšie než v súčasnom jazyku” [3: 124].Fonologické systémy dvoch kodifikácií slovenského jazyka (Bernolák a Štúr) 235
ich mäkkú výslovnosť i podľa vysokého percenta chýb v jej písomnom zaznamenávaní
pravdepodobne obchádzali. Najradikálnejší západoslovenský postoj k fonémam /ň/ a /ľ/
sme zaznamenali v Kubániho kázni, ktorá na 11 stranách normovaného textu nezaznamenáva ani jedno /ľ/; /ň/ systémovo obchádza v záporových modifikačných morfémach
16
, ale
vyhýba sa mu aj na iných miestach. Podobne ako v Slovári najmenej chýb je v kázni pri
zapisovaní /ť/ a /ď/.
J. Hollého, musíme aj na základe nami skúmaných textov považovať za autora, ktorý
najdôslednejšie dodržiaval bernolákovskú kodifikáciu, prípadne ju systémovo upravoval
(hlavne z hľadiska kvantity). V Hollého piesňových textoch je zapisovanie /ď/ a /ň/ úplne bez
chyby, zanedbateľný počet chýb sme našli v tom istom slove (stvoritelu)
17
pri zapisovaní /ť/.
V prípadoch slov s fonémou /ľ/ sa to už povedať nedá. Najviac prípadov nezapísanej mäkkosti
sme našli v tvaroch v plurálových tvaroch l-ového príčastia vo všetkých rodoch. Nezaznačenú
mäkkosť nájdeme pred všetkými druhmi nielen vokalických foném, aj na konci slova
(uďelujem mišleňí, ríďili, jesli, všelikého, velebnosť, zalubovať, stvoritelu, luďom, uďel,
chválime, nevihnuťelňe atď.)
18
Najzjavnejším dôkazom fungovania znelostnej neutralizácie v bernolákovskom fonologickom systéme je kodifikácia písania predložiek a predpôn s, z, s-, z- podľa výslovnosti. Hoci
v Dizertácii [12: 77]. Bernolák zjavne neodlišuje alternačné zmeny spoluhlások od asimilačných
19
, vďaka frekventovaným homonymným predložkám a predponám si tento jav v
jazyku uvedomoval a zaradil ho aj do svojich kodifikačných úvah. Neutralizácia znelosti sa
v bernolákovčine rovnako ako v sss odohrávala rovnako na hranici morfémy ako i na hranici
slova a boli do nej pravdepodobne zapojené všetky znelostné páry ako o tom svedčia nasledujúce príklady: čupka
20
i čubka; čučorétka; déšť i déžď, uš sa (ale aj uš ráz, uš je); fršlóg
i fršlók. Najviac prípadov sme našli z vyššie uvedených dôvodov na neutralizáciu páru s – z,
príkladov na neutralizáciu znelosti na hraniciach morfém je málo, prevládajú príklady neutralizácií na hranici slova: uská; s částki, s času na čas, s cesti, s teho, s chrámu, s chrbta, s
práva; z ňekím, z dobrú, z babú, z Bohem / s pánem Bohem, chléb z maslem, z ústi na chrústi,
meč s pošvi / streli s túlu dobiť atď. Príklady na znelostnú neutralizáciu najmä znalostného
páru ť – ď sa vyskytli v kompozitách typu “patďesát, patďesáte viz paďesát” a to v mnohých
ďalších prípadoch.
Náznak neutralizácie zenelostného páru c – з sme našli v imperatívnych tvaroch slovies:
povec, povecťe, jec, hoci sme neobjavili ani jeden prípad s alternujúcim koncovým з (dz).
Ojedinelý impertívny tvar medz (od medziť) je pravdaže tiež dôkazom, hoci patrí do inej
fonologickej kategórie (neutralizácia nealternovanej fonémy). Keďže pozícia na konci slova je z hľadiska neutralizácie znelosti neutralizačnou pozíciou, môžeme predpokladať, že
pri existencii (aj keď veľmi málo frekventovanej) fonémy /з/ vo fonologickom systéme
(v prípade, že sa potvrdí systémová alternácia ď/з) sa aj tento typ neutralizácie uskutočňoval, hoci sa v slovníkovej časti tvary s dz pri uvedených slovách explicitne neuvádzajú (poveďeť, poveďel, povím; imp. povec – vulg. poveď, boh. pov´ez). Už i výslovnostná opozícia
povec – poveď (s kvalifikátorom: vulg.) však asociuje stredoslovenský výslovnostný variant,
_______________________
16
Nedostatok, ktorý sa napriek kodifikácii vyskytuje (systémovo) i v Slovári (ibid.).
17
To je nedôslednosť, ktorú uvádza Habovštiaková [3: 122] i zo Slovára.
18
Zdá sa, že na základe zisteného treba korigovať názor E. Paulinyho [9], že neskorý bernolákovský pravopisný
úzus nepoužíval ľ pod vplyvom štúrovskej kodifikácie. Naopak sa zdá, že Ľ. Štúr nepojal túto fonému do svojej
kodifikácie práve pod vplyvom bernolákovského úzu, v ktorom sa kodifikovaná fonéma /ľ/ neudomácnila.
19
V § XI nazýva premieňavými spoluhláskami “spoluhlásky, ktoré tým, že v skloňovaní odvodzovaní alebo
skladaní dostávajú mäkší zvuk, menia sa na temer iné písmená, ako: h na z alebo ž; napr. noha, noze; Bóh, Bože; ch
na ss alebo š; blcha, blsse; duch, duše; k na c alebo č ; matka, matce; paholek, pacholče; pánskí, pnščina; t na c
zatraťím, zatraceňí; z na s; z Adamom, s pánom, zmárňil, spáľil.” Bernolák napriek výraznému posilneniu fonetického pravopisného princípu (na základe antických tradícií) ešte nerozlišuje ani hlásku a grafému
20
Zapísané ako cubka, čo považujeme za tlačovú chybu. Uvedené príklady pochádzajú zo Slovára.236 Marianna SEDLÁKOVÁ
v ktorom musí systémovo oproti neznelej fonéme c stáť znelá fonéma з. Podobne i imperatívne tvary typu hadž predpokladajú neutralizáciu зˇ – č.
V súvislých textoch sa tiež vyskytli príklady fungovania znelostnej neutralizácie na hranici
slov, hoci prípadov nebolo mnoho. V texte kázne bola dôsledne písmom táto zmena foném zaznamenaná v často sa opakujúcom prípade (Boh / Boch: Boha, Bohu, Bohom / Boch postavil,
poveďel Boch: svatí buďťe; Boch totižto atď.), hoci aj v týchto prípadoch sa stretávame s potenciálnymi chybami: Boch aňi, Boch napomáhal
21
. S jasnými prípadmi rozkolísaného zapisovania foném h – x nielen na hranici slova sme sa stretli i v Slovári: behalka, vulg. becháňí;
beh / bech; Belhrad / Belchrad; chikať (híkať), dochotoviť, mnocho atď. Z dnes dostupných
informácií o fonologických vzťahoch je známe, že znelostný pár h – x, má v slovenskom fonologickom systéme (v znelostnom korelačnom podsystéme) výnimočné postavenie, vyplývajúce
napríklad z rozdielu v mieste artikulácie hláskových korelátov oboch členov opozície (porovnaj Sabol, 1989, s. 128), preto zaznamenanie spomenutej rozkolísanosti nie je nijako prekvapujúce. Fakt, že sme znelostnú asimiláciu v rámci slova zaznamenali len v prípadoch: ťaškích,
ťaškém, úskú, aj to iba v texte kázne, sa dá usúdiť, že v bernolákovskej kodifikácii ako i následne v pravopisnej praxi sa z hľadiska znelostnej asimilácie dodržiaval morfonematický pravopisný princíp pomerne dôsledne, čím sa pravdepodobne zastrela i potenciálna asimilácia v–f na
začiatku i na konci slabiky, pretože sme na tento druh asimilácie explicitný príklad v našich
textoch nenašli. Za potenciálny príklad znelostnej asimilácie v na začiatku slova by sa dali
považovať príklady zjednodušenej výslovnosti v texte kázne: znešený a stupujú do seba. Na
tomto mieste však musíme relativizujúco dodať, že prípady uvedených bohemizmov typu ďev-
če v Slovári bez náznaku spodobovania v na f na konci slabiky tento typ neutralizácie nevylučuje. S vedomím, že konsonantický fonologický podsystém inventárom foném nadväzuje na
stredoslovenské nárečové fonologické systémy, hoci jeho vokalický podsystém bol najvýraznejšie ovplyvnený západoslovenskými nárečiami a hornooravským nárečím, nemôžeme otázku
neutralizácie v – f na konci slabiky v bernolákovskej slovenčine nateraz uspokojivo uzavrieť.
Podľa bernolákovskej kodifikácie i podľa stavu v západoslovenských nárečiach však
predpokladáme, že znelostná asimilácia sa v bernolákovskej slovenčine uplatňovala vo väčšom
rozsahu, bez akýchkoľvek obmedzení na rozdiel od stredoslovenských nárečí a v spisovnej
slovenčiny; že v nej pravdepodobne neplatili stredoslovenské výnimky (spojenie predložiek s a
k s tvarmi osobných zámen).
Konfrontácia neutralizácií konsonantických protikladov v spisovnej slovenčine a bernolá-
kovskej slovenčine na pozadí prirodzených fonologických systémov slovenských nárečí uká-
zala, že na rozdiel od vokalického systému v bernolákovskej slovenčine sa v konsonantickom
podsystéme jej fonologického systému uskutočňovali všetky typy neutralizácií ako v sss, niektoré vo väčšom (neutralizácia znelosti), niektoré v menšom rozsahu (neutralizácia difúznosti).
Z hľadiska prirodzenosti fonologických štruktúr je dôležité všimnúť si, aký fonologický
systém kodifikoval pôvodne Ľ. Štúr. Pôvodná Štúrova kodifikácia má tieto fonologické prvky
vo vokalizme (porovnaj [9: 181–182; 6: 170–171]):
– nerozlišuje v pravopise (a teda ani vo výslovnosti!)
22
fonému /i/ podľa palatálnosti
(difúznosti);
– má dištinktívnu kvantitu obmedzenú rytmickým krátením, ktoré sa uplatňuje dôsledne
(oňi slúža, hlása, spálac, kvjeťim);
– v kvantitatívnych vzťahoch figurujú i dva typy stúpavých diftongov
23
(predné – i-ové:
ia, ie a zadný – ou), nemá dlhé /é/ (okrem slova céra; inak dobrô) ani /ó/, čo pravdepodobne
odráža vokalické mäkkostné vzťahy;
_______________________
21
Tieto potenciálne chyby musíme na základe prípadu s naznačenou pauzou Boch, a človek ale i na základe
fungovania systému interpretovať ako (systémový) výslovnostný variant pred pauzou.
22
“V našej reči niet žiadneho y” (Štúr Ľ. Nárečie slovenské, … a Náuka reči slovenskej. 1943. S. 156).
23
Štúr. Ibid. S. 158.Fonologické systémy dvoch kodifikácií slovenského jazyka (Bernolák a Štúr) 237
– nemá fonému /ä/, ale namiesto nej kodifikuje slová s /a/ i /e/ (svatí, zavazuje, najme,
mekí, vezeň);
– samohlásky u, o, a považuje za “hrubé”, teda tvrdé, i za mäkkú a e strednú
24
, ktorú by
sme mohli interpretovať z hľadiska mäkkosti hádam ako obojakú.
– V konsonantizme sú výraznými kodifikačnými prvkami:
– obmedzený systém mäkkostných korelačných párov na d – ď, t – ť, n – ň;
– periférnu pozíciu (alebo úplnú absenciu) fonémy /ľ/ vo východiskovej fonologickej
štruktúre potvrdzuje i kodifikácia tvaru préterita i minulého particípia (mau, volau, robiu;
vadnuv, kvitnuv i vadou, kvitou);
– “Dôležitý je krem toho rozdiel hlások v našej slovenčine na temné a hlasné, z ktorého
prvé temnejšie, druhé hlasnejšie znejú; temné: ch, k, š, č, t, s, c, p, f; hlasné: h, g, j, ž, dž, l, r,
dz, z, b, m, v, a, i, u, e, o. Obojaké, t. j. také, ktoré hneď temnejšie, hneď hlasnejšie počuť, sú:
n, d. Dôležitosť tohto rozdielu najmä v pravopise sa ukáže” (Štúr. 1943. S. 166). Štúrovo
rozdelenie foném na “svetlé” a “temné” na prvý pohľad odráža opozíciu znelosti – neznelosti.
Príznakové hodnotenie foném n, d, zdá sa odráža rozdielnu frekvenciu v distribúcii nedifúznych foném ď, ň oproti difúznym fonémam d, n v porovnaní s korelačnou dvojicou t – ť (ako
to ukazujú aj naše výskumy; [15]), pretože, ako tu už bolo povedané, mäkké ľ Štúr vo svojej
kodifikácii nemal
25
.
Na pozadí dnešných poznatkov o slovenských nárečiach sa v Štúrovej kodifikácii odráža
vo všetkých fonologických prvkoch (porovnaj Krajčovič. 1988. S. 236–237) severozápadný
región stredoslovenských nárečí
26
, samozrejme s historickým dedičstvom vokalickej mäkkostnej korelácie, ktorú v pravopise umocnila hodžovsko-hattalovská úprava, najmä “oživením”
vokalických mäkkostných vzťahov prostredníctvom pravopisu i – y a ä. Niektoré prvky tejto
reformy sa dajú vnímať ako neutrálne z hľadiska prirodzenosti fonologického (vokalického)
systému (kodifikácia ľ, iu, ä), niektoré z týchto prvkov narušili prirodzenú distribúcii vokalických foném systému (kodifikácia tvarov prídavných mien pekného), nie však tak zásadne,
aby sa prirodzenosť vokalického fonologického systému narušila ako to bolo v prípade kvantity u Bernoláka
27
.
Porovnanie fonologických štruktúr bernolákovského a štúrovského typu slovenčiny nás
oprávňuje formulovať nasledujúce závery.
Bernolákovská kodifikácia fonologického systému bola umelá a neštruktúrna nielen preto,
že v nej autor spojil dva nesúrodé fonologické podsystémy (vokalický s prevahou západoslovenských prvkov a konsonantický s prevahou stredoslovenských prvkov) ale aj do vokalického
podsystému, ktorý je vo vokalickom type jazyka určujúci, urobil umelé zásahy najmä v kvantitatívnych pomeroch (zavedením tzv. obojakej dĺžky, využívaním kvantity na umelú lexikálnu
dištinkciu a pod.). Vývin bernolákovského úzu potvrdil zároveň dominantnosť vokalického
fonologického podsystému vo vokalickom type jazyka (západná a stredná slovenčina), ktorý sa
napriek niektorým neprirodzeným kodifikovaným javom postupne stabilizoval na prirodzený
_______________________
24
Štúr. Ibid. S. 165–166.
25 Mäkké ľ vo fonologickom systéme chýba i v niektorých liptovských nárečiach, konkrétne i v liptovskomikuláškom mestskom úze, čo viedlo Ľ. Ďuroviča k úvahám o mestskom pôvode pôvodnej Štúrovej kodifiká-
cie [2].
26
V severozápadnom regióne stredoslovenských nárečí sa vyskytujú “všetky praslovanské rezíduá nezápadoslovanského pôvodu” (Krajčovič. 1988. S. 236.). “Od juhovýchodného regiónu ho dnes oddeľuje pásmo hraničných
izoglos, ktoré sa v smer od východu na západ vejárovito rozptyľuje. Za najstaršiu sa pokladá izomorfa –me proti –mo
v 1. os. pl. … Mladšie sú napríklad izofóny ia proti ei, ´´a; uo proti ó, ua; ie proti é, ia a i. Charakteristická je hraničná
izoglosa krú // juž. kru. Z hraničných izomorf uvedieme aspoň tvary ruki // juž. ruke v gen. sg., ruke // juž. ruki v dat.
a lok. sg., dobrieho // juž. dobrího, ten // juž. tot “ (Ibid. S. 237).
27
Posilnenie nepalatálneho prvku vokalickej mäkkostnej štruktúry však spätne spôsobilo elimináciu pôvodných
palatálnych foném najmä mäkkého ľ v súčasnej spisovnej slovenčine. Bližšie pozri Sedláková, 2002; prípadne
Pauliny [11: 133].238 Marianna SEDLÁKOVÁ
západoslovenský vokalický systém a postupne si začal prispôsobovať v písanom úze (pravdepodobne hlavne v hovorenom) i systém konsonantický, najmä jeho mäkkostný korelačný
podsystém (elimináciou ň a ľ). Naproti tomu pôvodná štúrovská kodifikácia kopírovala prirodzený fonologický nárečový systém severozápadného stredoslovenského typu, do ktoré-
ho ani následné kodifikačné revízie deštrukčne nezasiahli.
Uvedené javy sú pravdepodobne zásadnou príčinou toho, že Bernolákova kodifikácia
bola, napriek snahám Slovenského učeného tovarišstva a kvalitným autorom umeleckej i osvetovej spisby, neúspešná. A naopak, že sa ujala kodifikácia štúrovská, založená na prirodzenom
stredoslovenskom fonologickom systéme, hoci nemala také silné sociálne zázemie. Absencia
prirodzeného fonologického základu môže byť rovnako príčinou toho, že napriek dômyselnému prepracovaniu všetkých ostatných jazykových rovín a mnohým nesporným výhodám,
sú v medzinárodnej komunikácii umelé jazyky stále vytláčané prirodzenými jazykovými systémami.
______________________
1. Bernolák A. Slovár slovenský, česko-latinsko-nemecko-uherský. I.–V. Budae, 1825.
2. Ďurovič Ľ. Jazyk mesta a spisovné jazyky Slovákov // SOCIOLINGVISTIKA SLOVACA 5,
Mesto a jeho jazyk. Editor: S. Ondrejovič. Bratislava: VEDA – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied,
2000. S. 111–117.
3. Hаbovštiaková K. Bernolákovo jazykovedné dielo. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej
akadémie vied, 1968.
4. Hollý J. Katolíckí Spevňík obsahující Pesňe na wšeckí wíročité Slawnosťi, jako též Pesňe
o Swatích Božích, w rozličních Časoch a Potrebách. Buďín, 1846.
5. Исаченко A. Опыт типологического анализа славянских языков // Новое в лингвистике
III. М., 1963. С. 106–121.
6. Krajčovič R., Žigo P. Dejiny spisovnej slovenšiny. Bratislava: Univerzita Komenského,
2002.
7. Kráľ Á. – Sabol J. Fonetika a fonológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1989.
8. Lifanov K. Rekatolizácia ako najdôležitejší medzník v dejinách spisovnej slovenčiny //
Jazykovedný časopis. 50. 1999. Č. 1. S. 17–25.
9. Pauliny E. Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské
pedagogické nakladateľstvo, 1983.
10. Pauliny E. Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie
vied, 1963.
11. Pauliny E. Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava: Veda, 1990.
12. Pavelek J. Gramatické dielo Antona Bernoláka / Preklad / Red. J. Horecký. Bratislava:
Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964.
13. Radváni H. Jozef Kubáni, člen Slovenského učeného tovarišstva. Personálna bibliografia a
faksimile kázne povedanej v Cíferi v roku 1818. Trnava: Vydavaťeľstvo Spolku sv. Vojtecha, 1992.
14. Sedláková M. Kázeň Jozefa Kubániho povedaná v Cíferi v roku 1818. Bernolákovský text vo
svetle historickej fonológie // Studia Filologica VIII. Zborník Fakulty humanitných a prírodných vied
Prešovskej univerzity. Prešov, 2001. S. 94–99.
15. Sedláková M. Historické kontexty kvantity v slovenčine (Kvantita v bernolákovčine a v sú-
časnej spisovnej slovenčine) // Koreferencia a koneksia textu. Zborník príspevkov z vedeckého seminára
usporiadaného na záver grantového projektu VEGA “Kohézia a koherencia ako vlastnosť textu a ako aktivita expedianta a recipienta” v decembri 2001. Filozofická fakulta Prešovskej univerzity. Prešov, 2002.
S. 120–141.
16. Sedláková M. Lingvistické a sociologické aspekty kodifikácie Bernolákovej slovenčiny //
Anton Bernolák – bernolákovci – bernolákovská epocha (220. výročie kodifikácie spisovnej slovenčiny).
Zborník z konferencie. Bratislava: Bernolákova spoločnosť, 2007. S. 36–43.Fonologické systémy dvoch kodifikácií slovenského jazyka (Bernolák a Štúr) 239
FONOLOGICAL SYSTEMS OF TWO CODIFICATIONS
OF SLOVAK LANGUAGE (BERNOLAK AND SHTUR)
Marianna SEDLAKOVA
FF UPJŠ Košice,
Department of Slovak studies, Slavonic philologies and communication,
Petzvalova st., 4, 04011 Košice, Slovak Republic
tel. (00421 055) 234 71 39, e-mail: sedlamar@internetkosice.sk
Comparing phonological systems of two codifications of Standard Slovak having
different dialectological bases (Bernolak’s language predominantly with West Slovak
dialecological basis and Shtur’s language using Central Slovak dialects), the study
attempts to explain why the former was not successful and the latter was. It sees the
reasons in the fact that while Bernolak’s codification mixed two phonological systems as
a material foundation of the language, Shtur’s one preserved natural Central Slovak
phonological system, thus evading long-lerm crystallisation of the phonological structure
among language uers and directly putting higher language levels into practice.
Key words: Slovak language, phonological system, codification, Bernolak, Shtur.
ФОНОЛОГИЧЕСКИЕ СИСТЕМЫ ДВУХ КОДИФИКАЦИЙ
СЛОВАЦКОГО ЯЗЫКА (БЕРНОЛАК И ШТУР)
Марианна СЕДЛАКОВА
Университет имени Павла Йозефа Шафарика в Кошицах,
философский факультет,
кафедра словакистики, славянских филологий и коммуникации,
ул. Петзвалова, 4, 04011 Кошице, Словакия
тел. (00421 055) 234 71 39, e-mail: sedlamar@internetkosice.sk
В статье путем сравнения фонологических систем двух кодификаций литера-
турного словацкого языка, базирующихся на различной диалектной основе (берно-
лаковщина – преимущественно на западнословацкой диалектной основе, штуров-
щина – на среднесловацкой диалектной основе) осуществлена попытка обосновать
успешность одной (Штура) и неудачу другой (Бернолака). По мнению автора,
кодификация Бернолака смешала две фонологические системы как материальную
основу языка, в то время как кодификация Штура сохранила естественную средне-
словацкую фонологическую систему, что позволило избежать длительной кристал-
лизации фонологической структуры в среде пользователей литературного словац-
кого языка и легко вводить в употребление элементы высших уровней языка.
Ключевые слова: словацкий язык, фонологическая система, кодификация,
Бернолак, Штур.
Стаття надійшла до редколегії: 15.10.2008
Прийнята до друку: 25.12.2008