Prešovská univerzita v Prešove, pedagogická fakulta
katedra komunikačnej a literárnej výchovy,
ul. 17. novembra 1, 08001 Prešov, Slovensko
tel. (0042 151) 747 05 60, e-mail: sicakova@unipo.sk
Proprium je mnohoaspektový fenomén, ktorého jednotlivé zložky sú v rozličných
vzťahoch a závislostiach. V príspevku som poukázala najmä na funkčnú stránku hydroným,
ktoré sú už dlhšie predmetom môjho výskumu.
Funkčnú stránku vlastných mien vytvárajú onymické sémantické príznaky (sú obsahovou náplňou funkcie), a to: všeobecné (kategoriálne), špecifické (druhové) a individuálne
(jedinečné). Všeobecne onymická funkcia “byť vlastným menom” súvisí s vymedzením minimálneho súboru kategoriálnych príznakov, ktoré sú na vlastnom mene pokladané za nositeľov propriality. Plnia úlohu onymických funkcií, identifikovať, diferencovať, nominovať. Musia byť vždy prítomné, ak má byť nejaká lexikálna jednotka propriom. K nim
pristupujú špecifické a individuálne funkcie, ktoré sa prejavujú cez príznaky a sú väčšinou
odrazom motivačných činiteľov.
Na záver možno konštatovať, že obsah onymickej jednotky tvorí komplex rôznych
funkcií, ktoré plní. Funkcia sa spolu s kategóriami obsah a forma vyznačuje jednotou pô-
sobenia, čo som v príspevku dokumentovala niekoľkými príkladmi.
Kľúčové slová: mimojazyková stránka proprií, vzťah medzi denotátom a jeho pomenovaním, funkcia v onomastike – byť vlastným menom, špecifická onymická funkcia – byť
určitým vlastným menom, prejav funkcie cez príznaky.
Власні назви – це багатоаспектний феномен, окремі складові якого пере-
бувають у різних зв’язках та взаємозалежності. У статті насамперед звернено увагу
на функціональний бік гідронімів, що є предметом мого дослідження вже трива-
лий час.
Функціональний бік власних назв формують онімні семантичні ознаки (вони
становлять змістове наповнення функції), а саме: загальні (категоріальні), специфічні
(видові) та індивідуальні (одиничні). Загалом онімна функція “бути власною назвою”
пов’язана з виокремленням мінімальної сукупності категоріальних ознак, котрі у
власних назвах вважаються носіями пропріальності..Вони виконують онімні функції –
ідентифікувати, диференціювати, номінувати. Їх наявність є обов’язковою, якщо
певна лексична одиниця є власною назвою. До них приєднуються специфічні та ін-
дивідуальні функції, котрі проявляються через ознаки і в більшості випадків відби-
вають мотиваційні фактори.
У результаті можна сказати, що зміст онімної одиниці становить комплекс різ-
них функцій, які вона виконує. Функція разом з категоріями зміст і форма діють
спільно, що підтверджується у статті кількома прикладами.
Ключові слова: позамовний бік власних назв, зв’язок між денотатом та його
найменуванням, функція в ономастиці – бути власною назвою, специфічна онімна
функція – бути певною власною назвою, вияв функції через ознаки.288 Ľuba SIČÁKOVÁ
Onymické jednotky možno skúmať z rôznych hľadísk. Prvým krokom pri ich poznávaní
je budovanie materiálovej základne, ktorá slúži ako východisko pri rôznych interpretáciách,
klasifikáciách a formulovaní určitých záverov. Po zhromaždení základného onymického materiálu býva najčastejšie výskum zameraný na jeho formálnu (jazykovú) analýzu (gramatickú,
slovotvornú, morfematickú), ako aj na interpretáciu vzniku pôvodného apelatívneho významu
jednotiek, čiže na ich etymologické súvislosti. Takýto etymologizujúci pohľad na onymické
jednotky je však zúženým pohľadom, zameraným len na ich jednu stránku, a to na vývinové
zákonitosti a ich zakotvenie v jazyku. Keďže mimojazykovej (obsahovej) stránke onymických
jednotiek sa venuje menšia pozornosť, chcela by som sa v príspevku dotknúť niektorých
obsahových a funkčných súvislostí, ktoré spolu s formálnou stránkou charakterizujú onymické
jednotky komplexne. Funkčnú stránku onymických jednotiek sa pokúsim dokumentovať na
hydronymách, pretože ich výskumom sa zaoberám už dlhšiu dobu.
V úsilí podať čo najúplnejší pohľad na hydronymiu ako na systémovo usporiadaný a štruktúrovaný celok som sa aj ja najskôr zamerala na formálnu (jazykovú) analýzu hydroným, neskôr
na okolnosti vplývajúce na vznik onymickej jednotky, čiže na propriálny pomenovací proces
(najnovšie [3]). Ich funkčnej stránke bolo venované menej pozornosti.
Funkcia, príznak, obsah a forma hydroným sú pojmy, ktoré tvoria podstatu skúmanej
problematiky, preto tieto kategórie najprv stručne charakterizujem vo všeobecnosti, potom
z hľadiska plnenia úloh v onymickej, ale najmä v hydronymickej sfére jazyka. Povedané spolu
s R. Šrámkom [4: 27] funkcia v onomastike znamená byť vlastným menom, byť onymickou
nomináciou. Je to všeobecne onymická funkcia, ktorá sa realizuje prostredníctvom špecificky
onymickej funkcie – byť určitým vlastným menom. Ak má nejaké pomenovanie fungovať ako
proprium, všeobecne onymická funkcia nemôže bez špecificky onymickej funkcie existovať.
Na ontologické rozlišovanie slúži funkcii príslušná forma mena organizovaná podľa štruktú-
rovaného obsahu. Obsahová kategória, ktorá organizuje obsahovú náplň funkcie, je podľa
V. Blanára [1: 19] príznak. Obsah sa javí ako schopnosť postihnúť obsahovú náplň funkcie.
Funkcia je potom výrazom schopnosti diferencujúcim alebo zjednocujúcim spôsobom uplatniť
isté príznaky. Príznak však nestotožňujem s funkciou. Zjednodušene povedané, funkcia sa
prejavuje cez príznaky.
Ak funkcia znamená byť niečím, existovať ako niečo, potom funkcia “byť propriom” znamená plnenie množiny príznakov, okolností, ktoré sa podieľajú na vzniku a fungovaní propria.
Funkčný princíp chápem ako plnenie rôznych funkcií, ktoré podmieňujú vznik a fungovanie
určitého označenia ako proprium. Funkčný princíp je tak podstatou onymickej nominácie, diferenciácie a identifikácie.
Všeobecne onymická funkcia “byť vlastným menom” súvisí s vymedzením minimálneho
súboru kategoriálnych príznakov, ktoré sú na vlastnom mene pokladané za nositeľov propriality. Tieto príznaky, ktoré plnia úlohu onymických funkcií, identifikovať, diferencovať, nominovať, majú kategoriálny, všeobecno-onymický ráz. Musia byť vždy prítomné, ak má byť nejaká lexikálna jednotka propriom, pretože tvoria obsah kategórie propriálnosť. K nim pristupujú rôzne špecifické funkcie, o ktorých budem hovoriť neskôr. Kategoriálne príznaky sa zisťujú
v opozícii s apelatívami a v onymickom kontexte.
Napríklad názov Hámor sa identifikuje ako jednotlivina, pretože pomenúva jeden konkrétny tok, lokalizovaný ako ľavý prítok Slanej. Apelatívum hámor vyjadruje všeobecný druhový význam, pretože označuje ktorýkoľvek objekt, kde sa vyrábajú železiarske výrobky kováčskym spôsobom. Lexéma hámor teda zahrňuje všetky objekty s rovnakými podstatnými
znakmi. Názov toku Hámor nemá nič spoločné s apelatívnym významom hámor. Jeho onymický význam (obsah) je identický so súborom onymických funkcií. Tvorí ho súbor onymických príznakov, ako napr. jeden z nich, vyjadrenie polohy toku (lokalizácia) vzhľadom na
relačný objekt hámor. Hydronymum Hámor by sa prakticky ničím nediferencovalo od ape-Funkčný princíp ako podstata onymickej nominácie 289
latíva hámor, keby neznamenalo “tok vlievajúci sa z ľavej strany do Slanej v blízkosti hámra”,
lebo by sa nerozlíšili kategórie propriálny a apelatívny obsah.
Najvšeobecnejšia (kategoriálna) funkcia vlastných mien je spoločensky podmienená
identifikácia. Realizuje sa prostredníctvom špecificky onymickej funkcie “byť určitým vlastným menom”, ktorou sa vymedzí napr. druh hydronyma až po konkrétne meno. To znamená,
že proprium musí záväzne obsahovať všeobecnú (kategoriálnu) funkciu “byť propriom” a
jednu alebo viaceré špecifické funkcie, ktoré zaručia jeho druhovú špecifikáciu a konkrétny
onymický obsah. V súvislosti so špecifickými onymickými príznakmi možno konštatovať, že
keď je proprium prenesené do inej onymickej kategórie, napr. obec Štítnik – rieka Štítnik, mení
sa vždy špecifický onymický príznak. Presnejšie zmení sa jeho onymický obsah, ktorým v hydronymii je súbor špecifických a individuálnych príznakov. Nemení sa však všeobecný (kategoriálny) príznak, ktorým sa v rámci jazyka vydeľuje trieda proprií ako celok. Toponymum a
hydronymum Štítnik fungujú ďalej ako propriá.
Z uvedeného vyplýva, že jednotlivé onymické podsystémy sa odlišujú svojimi špecifický-
mi (druhovými) príznakmi (funkciami), ktoré sa realizujú interne onymicky a ktoré vytvárajú
onymickú sémantiku vlastného mena (tzv. designáciu). Špecifické onymické príznaky sa integrovali do obsahového modelu.
V. Blanár [1] člení špecifické príznaky na generické a diferenčné. Generické príznaky toponým sformuloval ako: spôsob štandardizácie názvu (úradné a neúradné toponymum), lokalizačný vzťah, sídelnosť, konotatívnosť. Medzi diferenčné príznaky (v rámci jednorodých tried
podsystému) zahrnul: polohu a smer objektu, opis a charakteristiku objektu, vlastnosti a príznaky
objektu, privlastňovanie alebo iná príslušnosť objektu, nejasné alebo nejednoznačné názvy.
R. Šrámek za základnú (všeobecnú) funkciu propriálnej sféry jazyka pokladá identifikačnú
funkciu, všetky ostatné sú podľa neho špecifické, tzv. hyperfunkcie. Medzi špecifické funkcie
zaradil: ojkonymickosť, hydronymickosť, antroponymickosť, hypokoristickosť, konotatívnosť,
módnosť, oficiálnosť.
M. Majtán [2: 11] konštatuje, že onymickú platnosť vlastného mena možno rozložiť na
funkčne relevantné obsahovo-sémantické príznaky, ktoré ukazujú, ako konkrétne meno funguje v spoločnosti. Medzi obsahovo-sémantické príznaky zahŕňa: identifikáciu, lokalizáciu,
štandardizovanosť a expresívnosť.
Špecifické onymické príznaky, ktoré spomínaní autori vydelili pre triedu toponým, sú charakteristické aj pre hydronymiu, pretože tieto dve onymické triedy majú veľa spoločných čŕt,
hoci typologicky sú odlišné. Skupinu špecificky onymických príznakov uvedených vyššie, sme
rozšírili o hydronymický príznak, ktorým sa špecifikuje trieda hydroným v porovnaní s ostatnými onymickými triedami. Tento príznak bližšie špecifikuje lokalizačný príznak, ktorý má
v hydronymii iný funkčný rozmer súvisiaci s charakterom toku. Tok v porovnaní s inými objektmi je v neustálom pohybe, vždy niekam smeruje. Na tejto trase sa jeden tok viackrát odznovu individualizuje, identifikuje, lokalizuje, ako keby išlo o nový tok, a preto ho treba
odznovu nominovať, čo sa na formálnej rovine prejavuje viacnázvovosťou. Veľké a známe
toky majú väčšinou jeden názov. Špecificky hydronymická funkcia nesúvisí s viazanosťou
toku len na jedno miesto v teréne, ako je to v toponymii, ale na viac pevných bodov rozprestierajúcich sa v priestore, ktorým tok preteká.
Do skupiny individuálnych príznakov som začlenila individuálne hydronymické príznaky
(dĺžka toku, prítok toku, prameň a ústie toku), z ktorých sa vytvára individuálny pojem hydronymického objektu (toku), ako napr. rieka Rimava dlhá 88 km, pravý prítok Slanej, pramení
pod Fabovou hoľou a pri Lenartovciach ústi do Slanej. Tieto informácie tvoria jadro vedomostí potrebných na presnejšiu identifikáciu príslušných tokov v komunikácii.290 Ľuba SIČÁKOVÁ
Uvedené individuálne hydronymické príznaky patria do nižšej abstrakčnej roviny, ktoré
ale spolu so špecifickými hydronymickými príznakmi, ako napr. opis vlastností toku Rimava,
štandardizovanosť názvu, tvoria onymický obsah tohto hydronyma.
Možno konštatovať, že obsahom hydronyma sa stáva komplex rôznych funkcií, ktoré plní.
Funkcia sa spolu s kategóriami obsah a forma vyznačuje jednotou pôsobenia, čo možno dokumentovať príkladmi.
Funkcia formy Muráň je byť pomenovaním svojho druhu, identifikovať objekt a diferencovať ho od iného objektu. Obsah formy Muráň je štruktúrovaný nielen z uvedených všeobecne onymických príznakov (identifikovať, diferencovať, nominovať), ale aj zo špecifických
a individuálnych príznakov, ako napr. Muráň pôvodne známy hrad, aj obec s niekoľkými inštitúciami, potom rieka pretekajúca východným Gemerom. Obsahom jednej formy Muráň je teda
množina onymických sémantických príznakov, ktoré danej jednotke zaručujú plniť propriálne
pomenovacie a diferencujúce funkcie. Onymický obsah sa stvárni adekvátnou formou (jazykovou podobou). To znamená, že keď vznikne nejaké meno, ktoré začne v spoločnosti plniť onymickú funkciu, stávajú sa nositeľmi jeho všeobecného i špecifického príznaku formálne elementy, napr. slovotvorné prípony. Posesívny príznak sa v hydronymii aj v toponymii vyjadruje
sufixom -ov, -ova: Klimov potok, Kieškova voda. Sufix -ava (Jelšava, Rimava, Zdychava, Stenava) signalizuje hydronymá ženského rodu.
Hydronymá, podobne ako iné druhy vlastných mien, sú charakterizované nielen špecifickými formami, ale aj špecifickými vlastnosťami onymických objektov, ktoré pomenúvajú. Tieto
objekty sa stávajú zdrojom propriálnej motivácie a nominácie, preto im v ďalšej časti venujem
pozornosť.
Propriálny pomenovací akt predstavuje zložitý proces vzniku onymickej jednotky, a to či
už skutočne utvorenej (novej) jednotky pri prvotnom priamom pomenúvaní, alebo utvorenej
prenosom už existujúcej jednotky z jedného onymického súboru do druhého
(transonymizácia), napr. osadný názov Bašta – hydronymum Bašta), či proprializáciou, napr.
laz – Laz.
Prvou podmienkou vzniku propria je spoločenská potreba pomenovať určitý objekt vlastným menom. Pomenovanie dostanú len také objekty, ktoré v spoločenstve ľudí nadobudnú
potrebu byť pomenované, teda ktoré získajú vedenie o objekte a stanú sa jednotlivinou v rámci
druhu. Identifikácia druhovej jednotliviny, ktorá sa odlišuje od ostatných jednotlivín toho
istého druhu, predpokladá rozpoznať v protiklade s nimi jej vlastnosti a charakteristické znaky.
V momente vzniku mena musí byť vždy jasné, čo sa daným menom pomenúva, to znamená,
identifikuje sa onymický objekt v súbore objektov toho istého druhu, ďalej, akým spôsobom sa
onymický objekt pomenúva, čiže jazykové (formálne) stvárnenie objektu a prečo sa objekt
pomenúva, čiže konkrétna realizácia pomenovania v komunikácii (fungovanie jeho onymické-
ho obsahu).
Spájacím mostom medzi onymickým objektom a propriálnym pomenovacím aktom je pomenovací motív. Odrážajú sa v ňom niektoré vonkajšie alebo vnútorné vlastnosti, javy pomenúvaného objektu, ktoré sa stávajú sémantickým (onomaziologickým) východiskom propria.
Onymické motívy zovšeobecnil R. Šrámek [4: 37] do štyroch obsahovo-séman- tických kategórií “kde, čo, aký, čí” v podobe vzťahových modelov u Blanára [1: 60] motivačných modelov, ktorými sa vyjadruje vzťah pomenúvateľa k pomenúvanému objektu.
O motivačných príznakoch hovorím preto, lebo niektoré z nich, ako napr. opis a charakteristika, rozmer objektu sa podľa V. Blanára [1: 31] prehodnotili na onymicky relevantné prí-
znaky. Sú to také názvy, ako napr. Bystrý potok, Krivý potok. V názvoch Betliarsky potok,
Hankovský potok je motivačným príznakom názov osady Betliar, Hanková, ale obsahovosémantickým (špecifickým) príznakom týchto názvov je lokalizácia toku vzhľadom na osadu,
vedľa ktorej pretekajú. Ide o nepriame pomenovania, v ktorých sa využil inventár jestvujúcich Funkčný princíp ako podstata onymickej nominácie 291
osadných a terénnych názvov. Pomenovacím princípom sa stala transonymizácia anojkoným
Betliar, Hanková. V názve Hladomorný potok je pomenovacím motívom hlad, ale obsahovosémantickým príznakom málo úrodné miesto, ktorým tok preteká. To znamená, že nie každý
motivačný príznak sa zmenil na relevantný (špecifický) onymický príznak. Z uvedených faktov
vyplýva, že poznanie motivačných okolností je dôležité na vznik hydronyma a obsahovo-sé-
mantické príznaky charakterizujú jeho fungovanie. Motiváciu a fungovanie nemožno podľa
M. Majtána [2: 13] od seba odlišovať, lebo motivácia vznikom hydronyma nezaniká, niekedy
ustupuje do pozadia, alebo sa postupne vytráca. Súbor motivačných i obsahovo-sémantických
príznakov tvorí onymickú hodnotu v pomenovacích modeloch.
Vlastné meno, a teda aj hydronymum, je mnohoaspektový fenomén, ktorého jednotlivé
zložky sú v rozličných vzťahoch a závislostiach. Aj keď vznikajú na pozadí daného jazykové-
ho systému, predstavujú osobitné jazykové jednotky, ktorých funkciu som sa v príspevku
snažila priblížiť.
______________________
1. Blanár V. Teória vlastného mena (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii). Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 1996. 250 s.
2. Majtán M. Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 1996.
3. Sičáková Ľ. Pomenovacie modely hydroným z povodia Slanej // Súradnice súčasnej onomastiky. Zborník materiálov zo 16. slovenskej onomastickej konferencie. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo
SAV, 2007. S. 210–226.
4. Šrámek R. Úvod do obecné onomastiky. Brno: Masarykova univerzita, 1999.
FUNCTIONAL PRINCIPLE
AS AN ENTITY OF ONYMIC NOMINATION
Luba SIСHAKOVA
Preshov University in Preshov,
Faculty of Education,
Institute of Research into Children’s Language and Culture,
17. novembra st., 1, 08001 Preshov, Slovak Republic
tel. (0042 151) 747 05 60, e-mail: sicakova@unipo.sk
In this article we focused on the proper nouns, especially to their extralingual aspect. We define the importance of relations between an object and its name. In the onomastics a function means to be a proper noun, to be an onymic nomination. This is the
general function, which is realized by specific onymic function – to be the certain proper
noun. The function is presented by signs.
Key words: proper nouns, extralingual aspect of the proper nouns, relations between
an object and its designation, function in onomastics – to be a proper noun, specific
onymic function – to be a certain proper noun.292 Ľuba SIČÁKOVÁ
ФУНКЦИОНАЛЬНЫЙ ПРИНЦИП
КАК ОСНОВА ОНОМАСТИЧЕСКОЙ НОМИНАЦИИ
Люба СИЧАКОВА
Пряшевский университет в Пряшеве,
педагогический факультет,
кафедра коммуникативного и литературного образования,
ул. 17 ноября, 1, 08001 Пряшев, Словакия,
tel. (0042 151) 747 05 60, e-mail: sicakova@unipo.sk
Имена собственные – это многоаспектный феномен, отдельные составляющие
которого пребывают в различных связях и взаимозависимости. В статье акцентирует-
ся внимание на функциональной стороне гидронимов, которые являются предметом
моих исследований уже продолжительное время. Функциональную сторону имен
собственных формируют онимические семантические признаки (они являются содер-
жательным наполнением функции), а именно общие (категориальные), специфичес-
кие (видовые) и индивидуальные (единичные). В общем онимическая функция “быть
именем собственным ” связана с выделением минимальной совокупности категори-
альных признаков, которые у имен собственных считаются носителями проприаль-
ности. Они исполняют роль онимических функций – идентифицировать, дифферен-
цировать, номинировать. Их наличие является обязательным, если определенная
лексическая единица есть имя собственное. К ним присоединяются специфические и
индивидуальные функции, которые проявляются через признаки и в большинстве
случаев отражают мотивационные факторы.
Таким образом, можно констатировать, что содержание онимической единицы
составляет комплекс различных функций, которые она выполняет. Функция вместе с
категориями содержание и форма действуют в единстве, что подтверждается в статье
несколькими примерами.
Ключевые слова: внеязыковая сторона имен собственных, связь денотата с его
наименованием, функция в ономастике – быть именем собственным, специфическая
онимическая функция – быть определенным именем собственным, проявление функ-
ции через признаки.
Стаття надійшла до редколегії: 15.10.2008
Прийнята до друку: 25.12.2008